Zbierky

O muzeálnych a galerijných exponátoch, ktoré zaujali kurátorov, kustódov, návštevníkov. O výstavách, sympóziách, prednáškach, ktoré mapujú históriu dizajnu, architektúry a úžitkového umenia, o nových akvizíciách predmetov a dokumentov.

Obľúbené tagy tejto kategórie:


Júlia Horová pre Ester Šimerovú Martinčekovú

Júlia Horová bola aktívnou účastničkou diania na slovenskej výtvarno kultúrnej scéne a je prirodzené, že udržiavala vzťahy s ďalšími významnými osobnosťami. Jednou z nich bola Horovej blízka priateľka – maliarka Ester Šimerová Martinčeková. To, že tvorba dvoch priateliek – výtvarníčok sa určitou formou ovplyvňovala a že počas ich dlhoročného blízkeho vzťahu došlo k uplatneniu rôznych foriem spoluprác, sa zdá celkom prirodzené. Napriek tomu majú tieto skutočnosti príchuť detektívneho pátrania a fascinujúceho objavovania, keďže na výsledky tejto kolaborácie nebolo nikdy poukázané a diela, ktoré z týchto spoluprác vzišli, neboli doteraz zdokumentované a ani zverejnené. Tieto raritné práce sú súčasťou súkromnej zbierky z pozostalosti Ester Šimerovej Martinčekovej.

Ester Šimerová Martinčeková (rodená Fridriková, 23. 1. 1909 Bratislava – 7. 8. 2005 Liptovský Mikuláš), významná slovenská maliarka – predstaviteľka moderny, sa priatelila s Júliou Horovou už v tridsiatych rokoch minulého storočia, teda v čase Horovej pôsobenia na bratislavskej Škole umeleckých remesiel, ktorú sama navštevovala. Do školy sa zapísala dňa 10. 10. 1936, a to na Oddelenie keramiky Júlie Horovej, v školskom roku 1936 – 37, no štúdiu sa venovala len dva mesiace. Tandemový výstavný debut oboch autoriek sa odohral vzápätí po jej vystúpení zo školy (v dokumentoch ŠUR sa uvádza ako jej výstup zo školy dátum 5. 1. 1937) v Bratislave. Viac o tejto výstave, ktorá prebiehala v Bratislavskom umeleckom kabinete na Dunajskej ulici od 20. februára do 13. marca 1937, je zaznamenané v dobovej tlači.

Dozvedáme sa, že Ester Fridriková prezentovala kubistické abstraktné maľby a krajinomaľby a Júlia Horová vystavovala sochársku figurálnu tvorbu a úžitkové diela súčasne. Medzi plastikami boli vystavené diela „Balada o očích topičových“, „Robotnícky vlak“, „Spievajúci anjel“ a „Práčky“. Autor recenzie Jaroslav Zatloukal ich opísal týmito slovami: „Jej portréty idú pod anatomický povrch človeka, výtvarné podanie podrobuje individualite modelu. Keď treba, nebojí sa opustiť realitu, len aby dosiahla určitého výrazového účinku. Fridriková a Horová doplňujú sa navzájom. Zatiaľ čo Fridriková ukazuje sa nám ako typ umelca prevažne intelektuálneho, na diele Horovej vybadáme umelca druhého pólu, umelca pudového.“(1)

O blízkom vzťahu umelkýň svedčí aj fakt, že Ester Šimerová Horovej požičala na užívanie svoj ateliér, nachádzajúci sa v strešných priestoroch budovy Avion na Americkom námestí v Bratislave. Práve v týchto priestoroch Júlia Horová pokračovala vo vyučovaní po tom, čo bola v roku 1939 zatvorená Škola umeleckých remesiel – a to z iniciatívy samotných študentov.

V maliarkinej pozostalosti sa nachádza 13 kusov diel – prevažne utilitárnej keramiky signovanej Horovou a taktiež jedna maľba, signovaná keramičkou. Väčšina predmetov nesie jasne čitateľný Horovej rukopis. Autorkin výtvarný názor vieme ľahko rozpoznať na siedmich menších, farebne glazovaných vázach, dvoch plochých misách a drobnej plastike moriaka. Výnimočné sú štyri diela tejto malej zbierky, a to konkrétne popolník s monogramom, vázička s monogramom, váza stavaná zo šúľkov a raritná žánrová maľba.

„E“ ako Ester
Prvou z menovaných rarít v rámci zbierky z pozostalosti Ester Šimerovej Martinčekovej je váza s monogramom „E“. Okolie monogramu prevedeného žltou glazúrou v strede tvaru dekorujú kvetinové motívy, v ružovo-zelenej farebnej škále, pravdepodobne ruže. Pani Katarína Fedorošová, ktorá bola v blízkom vzťahu s Ester Šimerovou, spomína, ako jej sama maliarka povedala, že túto vázu maľovala osobne. Tvar vytočený na kruhu, jednoznačne skúsenou rukou Horovej, pripomína formou i dekorom vázu zo zbierky Uměleckoprůmyslového muzea v Prahe. Nebyť orálnej histórie, nebola by o autorstve vázy s monogramom „E“ pochybnosť, čomu nasvedčuje aj zospodu vyrytá signatúra „originál Horová“. Avšak kým váza mohla dostať glazúrnu maľbu, musela prejsť prvým výpalom, tzv. prežahom. Je dosť pravdepodobné, že Horová túto nádobku sprvoti netvorila so zámerom, že ju bude maľovať jej priateľka. Viem si skôr predstaviť situáciu, že Šimerovej intervencia do Horovej tvaru vznikla spontánne pri návšteve keramičkinho ateliéru, kde v polici bolo istotne prežahnutých (a signovaných) hneď niekoľko tvarov, pripravených na glazovanie. Netreba sa nechať zmiasť farebnou paletou blízkou Horovej maliarskemu prejavu. Je prirodzené, že Šimerová siahla po materiáloch, ktoré mala jej kamarátka rozrobené a k dispozícii v ateliéri. Naopak pri bližšom skúmaní maľby si možno všimnúť, že ťahy štetca nie sú také razantné, ako je to pri nádobách maľovaných Horovou. Maľba je naopak mäkšia, viac „impresionistická“, čo mohlo byť spôsobené jednak zámerom Šimerovej, ale aj jej neskúsenosťou v práci s glazúrami, ktoré majú celkom odlišné vlastnosti od materiálov, s ktorými bola zvyknutá pracovať. Každopádne výsledkom je pôvabná nádoba s florálnym motívom na hranici abstraktného maliarskeho prejavu.

„ŠM“ ako Šimerová Martinčeková
Malý popolník s monogramom „ŠM“ v ružových tónoch bol očividne vytvorený špeciálne pre kamarátku – maliarku a je pravdepodobné, že v deň, keď bola glazovaná vázička s monogramom „E“, dostalo svoju maliarsku výzdobu aj toto malé dielo. Paleta je totiž veľmi príbuzná. Typografia na nedbalo modelovanom popolníku v sebe nesie úlohu dekóru keramickej nádobky. Ozdobné Š je vytvorené vrypom do stredu okrúhleho popolníka, zvýraznené fŕkanou ružovou glazúrou. Voči nemu kontrastuje plastické hnedo glazované M, prekračujúce kruhový rámec nádobky, čím vytvára funkčný detail na odloženie cigarety. Estetické a remeselné stvárnenie v tomto prípade nedosahujú kvalitu iných Horovej prác, toto malé dielo má skôr dokumentačnú hodnotu.

Váza, ktorá „stála modelom“
Váza stavaná zo šúľkov nie je v rámci Horovej tvorby ničím výrazná, zaujímavý je ale kontext, v ktorom sa ocitla vďaka priateľstvu Horovej s Ester Šimerovou. Táto nádoba je vytvorená základnou keramickou technikou – šúľky hliny sú rad za radom lepené na seba a tak postupne budujú výšku vázy a zároveň štruktúrujú jej vonkajší povrch. Ten je potom zvýraznený nepravidelným nánosom modro-hnedej glazúry. Prvýkrát som si veľmi podobnú vázu všimla v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku – vo Fullovej pracovni, ktorá je súčasťou galerijnej expozície, sa nachádza modro-hnedá váza naplnená maliarovými štetcami. Keď som neskôr študovala Šimerovej tvorbu, váza v jej Zátiší so snežienkami z roku 1947 sa mi zdala povedomá. Bolo mi jasné, že nejde o náhodu, ale že maliarka, ktorá sa kamarátila s keramičkou, musela podobnú vázu vlastniť. Ako sa neskôr ukázalo, moja domnienka bola správna a navyše váza, ktorá „stála modelom“, ešte stále existuje. Pri bližšom porovnaní reálnej vázy s maľbou vidieť, že Šimerová tvar nádoby na maľbe mierne „vylepšila“. Dá sa povedať, že išlo o sekundárnu formu spolupráce, výtvarný dialóg medzi autorkami.




(1) Cit.: ZATLOUKAL Jaroslav. Na okraj výstavy slovenskej maliarky Ester Fridrikovej a Júlie Horovej v Bratislave. In Elán. 1937, č. 7, s. 12.

Článok je upravenou časťou teoretickej dizertačnej práce Archetyp – Tvar – Význam – Júlia Horová, ktorú Simona Janišová obhájila v roku 2018 na Vysokej škole výtvarných umení.

 

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter