Zbierky

O muzeálnych a galerijných exponátoch, ktoré zaujali kurátorov, kustódov, návštevníkov. O výstavách, sympóziách, prednáškach, ktoré mapujú históriu dizajnu, architektúry a úžitkového umenia, o nových akvizíciách predmetov a dokumentov.

Obľúbené tagy tejto kategórie:


Eva Potfajová v zbierkach SMD

Eva Potfajová prešla školením v ateliéri Václava Ciglera na VŠVU v rokoch 1971 – 1977. Tento inovátor sklárskeho vzdelávania mal vynikajúcich nasledovníkov, ktorí dali meno bratislavskej sklárskej škole, hoci mnohí jeho žiaci sa presadili aj v iných odboroch. Eva Potfajová zostala po celý svoj profesionálny život zväčša pri skle – podobne ako v Ciglerovom ateliéri – prešla viacerými voľnými aj úžitkovými disciplínami. Venovala sa sklárskemu dizajnu, tvorbe sklenej plastiky, šperku a napokon zakotvila pri vitrážach – reštaurovaní ale aj vlastnej tvorbe vitráží. Menšiu časť jej práce tvorí maľba, grafický dizajn a reliéfny portrét. Takejto šírke záujmov zodpovedá aj škála technologických skúseností a zručností, ktoré musela zvládnuť. Čo ju z toho najviac tešilo? „Nebol to len výsledok práce, ale práve proces – práca s materiálom a skúšanie nových možností, nielen technologických, ale najmä svojich vlastných.“
Už na začiatku svojho profesionálneho školenia u Ludwika Korkoša na ŠUP-ke a zvlášť na VŠVU u Václava Ciglera si uvedomila, že „nie je dôležité, na akom oddelení študuješ, ale u koho študuješ.“ Spomína si na Ciglerovu ochotu venovať čas konzultáciám ešte len s uchádzačmi o budúce štúdium. Neskôr už ako študentka jeho ateliéru na VŠVU mohla oceniť spôsob komunikácie a prístupu, ktorými provokoval svojich študentov k uvažovaniu o témach a podnecoval ich intelektuálne schopnosti.
Ako diplomovú prácu navrhla Eva Potfajová zložitú štruktúru – svetelný stĺp s programovaným svetlom. Jeho konštrukcia s rozmermi 250 x 80 x 80 cm bola vytvorená z hliníkových rúrok a 80 žiaroviek s programom striedavého zasvecovania a stmievania. Svetelný stĺp bol funkčný, ale elektrická inštalácia nezodpovedala celkom bezpečnostným predpisom, a tak elektriku v ňom po prvej výstave zrušila. Bez osvetlenia bol istý čas nainštalovaný v kúpeľnom parku v Piešťanoch v rámci výstavy Socha piešťanských parkov. Návrhom osvetľovacích telies a lámp sa potom ešte istý čas venovala, ale už poučená – vždy aj s technickým elektro-posudkom. Urobila ešte niekoľko produktov pre predajne Dielo, ktoré v sedemdesiatych rokoch ponúkali malé série úžitkového umenia a dizajnu. Zväčša to boli veľké sklenené tvary z tenkého opálového skla. Lampy nerobievala na zákazku. Výnimkou bolo osvetlenie na ruskú osobnú loď stavanú v Slovenských lodeniciach Komárno na začiatku osemdesiatych rokov. Pri tejto úlohe, ktorú riešili spolu s Annou Daučíkovou, si obe vyskúšali špecifikum dizajnérskej práce, keď dizajnér musí rešpektovať požadované podmienky, v tomto prípade limitovaný priestor aj jednoduchú manipuláciu.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia uprednostnila Eva Potfajová optické sklo a venovala sa voľnej tvorbe objektov v najlepších tradíciách ciglerovskej sklárskej školy. Zaujímali ju najmä možnosti komponovania konvexno-konkávnych plôch a spájanie výsekov gule a kriviek v rovine. Objekty v duchu geometrického minimalizmu s precízne brúseným skleným povrchom a vypočítanými opticko-svetelnými efektmi boli vystavované v mnohých súkromných galériách v Európe a sú v majetku domácich aj zahraničných galérií.
V deväťdesiatych rokoch Eva Potfajová absolvovala v Čechách kurz reštaurovania klasických vitráží v olovenom profile, a keď viac-menej náhodne dostala ponuku na reštaurovanie siedmych vitrážových okien v kostole v Záhorskej Bystrici, bola už odborne na túto úlohu pripravená. Po tom, čo ju v roku 2004 prijali do Komory reštaurátorov ako vôbec prvú v tomto odbore, sa na túto prácu plne sústredila. V  deväťdesiatych rokoch realizovala viacero vitráží – pre synagógu vo Vrbovom (v spolupráci s Olegom Fintorom), novú vitráž podľa návrhu Vincenta Hložníka pre kostol v Ivanke pri Nitre, reštaurovala aj vitráže vo farskom kostole sv. Mikuláša v Liptovskom Mikuláši.
Reštaurovanie veľkorozmerných farebných okien na historických budovách má svoje špecifiká a jej priniesla mnoho nových výziev a zaujímavých skúseností. Technologickou výzvou bola kópia leptu Martina Benku na Kolonádovom moste v Piešťanoch, ktorá v súčasnosti nahrádza originál.
V čase delenia Česko-Slovenska bola odrezaná od možnosti pracovať v dielňach v Čechách a realizovala leptanie v domácich provizórnych podmienkach, čo bolo značne nebezpečné. Inou umeleckou aj remeselnou skúsenosťou bola spolupráca s palácom Lucerna v Prahe v rokoch 2009 – 2015. Reštaurovala tu 12 neskorosecesných okien na rôznych miestach paláca a realizovala 8 ďalších vitráží podľa vlastných návrhov. Určitou kuriozitou bola práca s návrhom grafiti od českého výtvarníka Pastu Onera s rozmermi 200 x 140 cm. Nešlo o prepis návrhu do skla, ale skôr voľnú interpretáciu – farebne aj lineárne upravenú a prispôsobenú technike vitráže. Podarilo jej sa zvládnuť aj niektoré detaily, ktoré boli na hranici realizovateľnosti – napr. vyrezané ostré uhly v ploche, čomu sa klasická vitráž vyhýba pre náchylnosť na prasknutie. Eva Potfajová tvorí aj vitráže podľa vlastných návrhov pre súkromné priestory.
Medzi ďalšie jej záujmy patrila aj oblasť umeleckého šperku. Najskôr to boli malé objekty z optického skla pre ciglerovskú „krajinu tela“, neskôr florálne inšpirácie v kombinácii farebného skla, kameňov, kovu a striebra. Do jej rozsiahleho portfólia patria aj návrhy a realizácie pamätných tabúľ v skle a bronze (Dionýz Ilkovič, Adolf I. Dobrianský). Popri vlastnej tvorivej práci vyučovala na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v rokoch 1992 – 2013. Pôsobila na viacerých oddeleniach, jej domovským oddelením bola najprv grafika a neskôr reštaurátorské oddelenie.

K dizajnérskemu obdobiu Evy Potfajovej patria aj solitéry z konca sedemdesiatych rokov, ktoré realizovala v sklárskej hute Hantych v Novom Bore v severných Čechách, kde našla už ako študentka prijateľné podmienky na realizovanie svojich návrhov. Z týchto prác sú dnes v Slovenskom múzeu dizajnu džbán z číreho skla, keramické podnosy so skleneným poklopom (spolupráca s Igorom Balgavým) a dvojica mís zo skloviny fúkanej do drevenej formy vystlanej drôteným pletivom. Geometrická sieť hrubého drôtu vytvára na povrchu mís výrazný dekor s pôsobivým vizuálnym efektom lákavým na dotyk. Vyvážená proporcionalita a jemné krivky charakterizujú zase dve súpravy 18 bezstopkových pohárov v troch veľkostiach adjustovaných v kazete, aj džbán z číreho skla fúkaný do formy.

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter