Udalosti

Správy, ktoré súvisia so svetom dizajnu. Čítajte o výstavách, konferenciách, workshopoch, prednáškach, sympóziách, veľtrhoch, festivaloch alebo módnych prehliadkach, ...  Využite miesto  pre váš názor – samozrejme aj kritický. Prirodzene, že nás zaujíma najmä prítomnosť slovenskej scény, ale ponúkame a zároveň očakávame články spoza hraníc.

Obľúbené tagy tejto kategórie:


Raoul Dufy – maliar vo svete módy

Raoul Dufy je meno, ktoré sa pre mnohých milovníkov umenia spája predovšetkým s fenoménom maľby. Dufy bol však aj grafik, ilustrátor, scénický výtvarník, navrhoval nábytok, jeho maľby a akvarely sa stali obľúbeným zdrojom motívov aj v keramike. Rozmermi najväčším dielom tohto francúzskeho umelca je obrovská maľba Víla Elektrika.*1 Dufy ju prezentoval na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937 v pavilóne venovanému elektrickej energii, ktorá vtedy symbolizovala novú dobu. Menej ľudí však pozná jeho tvorbu v odbore módy, ktorá pritom predstavovala dôležitú súčasť jeho kariéry. O tom, ako sa Raoul Dufy k móde dostal, s kým pracoval a čo vytvoril, hovorí výstava Raoul Dufy (1877-1953), Les années folles v Múzeu umenia v bretónskom meste Quimper.
Na Dufyho módnom príbehu je zaujímavé, že sa začal edičným pokusom, ktorý síce svojho času nezískal u publika veľký úspech, ale pritiahol pozornosť slávneho módneho návrhára Paula Poireta. V roku 1910 totiž Dufyho oslovil básnik Guillaume Apollinaire, ktorý hľadal ilustrátora pre svoj poetický cyklus Beštiár alebo Orfeov sprievod (1911). Picasso, ktorý Apollinaira inšpiroval, bol vtedy zjavne zaneprázdnený (pracoval na ilustráciách pre Maxa Jacoba) a tak sa básnik obrátil na maliara pôvodom z Le Havre, ktorý už pár rokov krúžil okolo parížskej bohémy. Hoci bol vtedy Dufymu v tej dobe blízky fauvizmus, charakterizovaný pestrou farebnou paletou, ilustrácie pre Apollinaira boli koncipované ako drevorezby, kde dominovala čierna farba. Štylisticky Dufy zvolil primitivizmus: ilustrácie majú blízko k ľudovým obrázkom, kde dominujú masívne tvary v bezperspektívnej kompozícii. Práve táto plochosť, ktorú široká verejnosť neprijala s pochopením, však padla do oka Paulovi Poiretovi, známemu haute couturierovi, ktorý sa z blízka zaujímal o novinky v umení*2. Poiret navrhol Dufymu navrhovať dezény látok a na tento účel mu dokonca vyhradil špeciálnu fabriku, hoci so skromným vybavením (La Petite Usine), kde mohol Dufy za pomoci asistenta-chemika Edouarda Ziffferlina skúšať svoje prvé nápady. Poiret, ktorý oslobodil ženy od korzetu, sníval o látkach s originálnymi motívmi. Dufy začal pracovať na rastlinných arabeskách v štylizovanom predvedení. Medzi kvetmi, ktoré kreslí, sa objavuje ruža – to je kvet, ktorý zostane dlho v jeho repertoári a ktorý si osvojí ako emblém samotný Paul Poiret.
Po roku takéhoto dobrodružného fungovania Dufyho odlovila prestížna firma Bianchi-Férier, pôvodne z Lyonu, ktorá mala dlhoročnú prax v tkaní látok (Lyon bol už vtedy najdôležitejším mestom výroby hodvábu vo Francúzsku). Dufy „opustil“ Poireta, ktorý mu nemohol poskytnúť také profesionálne zázemie ako lyonská firma, pre ktorú začal intenzívne pracovať. To však nebránilo Poiretovi, aby z látok navrhnutých Dufym pre Bianchi-Fériera nešil extravagantné šatstvo pre parížsku smotánku! Dufyho výtvory sa tak ocitli spracované v podobe kabátov (najznámejším je kabát La Perse, ktorý vlastnila aj Poiretova manželka Denise), vychádzkových šiat (napríklad s motívom kvetov áronu) či večerných garderób. Poiret používal Dufyho textílie aj po vojne – na odevoch, ktoré sa objavovali na jeho úžasných večierkoch, ktoré organizoval v duchu parížskych šialených dvadsiatych rokov (Années folles). Táto spolupráca s Dufym vyvrcholila v projekte, ktorý znamenal bankrot Poiretovej živnosti: v roku 1925 pri príležitosti parížskej Medzinárodnej výstavy moderného dekoratívneho a priemyselného umenia, si tento excentrický módny návrhár vymyslel monumentálnu inštaláciu troch lodí na Seine, ktoré nazval poeticky Láska, Pôžitok a Organ, „odetých“ do elegantných pestrých závesov… išlo žiaľ o Poiretov posledný módny výstrelok. Poiret na to trpko spomínal : „Kto si to pamätá? Nikto si ich ani len nevšimol. Vkus publika ešte nedozrel, dnes by som ich mohol predať za cenu zlata, čo potvrdzuje, že na pochopenie umeleckých diel a geniálnych myšlienok je treba vedieť čakať.”
Poiret síce skrachoval, no Dufy naďalej pokračoval v spolupráci s firmou Bianchi-Férier, pre ktorú vytvoril množstvo pestrých látok s rôznorodými motívmi. Kvety, zvieratá, ľudské postavy, lode a dokonca i architektúry, tvoria Dufyho svet. Len zriedka sa uňho objavuje abstrakcia. Dufy tak vyhovoval určitému vkusu doby a hral na inú „strunu” ako napríklad Sonia Delaunay, známa svojimi geometrickými textíliami. Jednoznačne našiel svoje miesto vo sfére luxusu.
V roku 1928 sa Dufy napokon, už ako umelec so zvučným menom (veď kto by ho v parížskej vychytenej spoločnosti nepoznal!), rozhodol venovať výlučne voľnému umeniu. Nadobudnuté skúsenosti mu umožnili popasovať sa s nástennou dekoratívnou maľbou, ktorá bola vo Francúzsku v tridsiatych rokoch veľmi populárna. Preto sa aj stalo, že Dufy bol napokon vybraný na výzdobu už spomínaného Pavilónu Elektriky.
Vo svojej mnohotvárnej tvorbe Dufy nerobil zásadné rozdiely medzi vysokým a nízkym umením. Preňho bola maľba úzko spojená s dekoratívnym umením (návrhom textíliía pod.) a väzby medzi nimi existovali v oboch smeroch. Napokon: plátno je matériou, ktorá obe spája. Farebný svet Dufyho obrazov so subtílnymi motívmi je určite ovplyvnený jeho módnou praxou a vice versa. Drobné kvety či vtáky, sú témami, ktoré Dufy preniesol z módy do maľby, a ľudské figúry a historické pamätníky (Víťazný oblúk či Eiffelovka) zase z maľby do módy. Kvalitné technické zázemie, ktoré mu poskytla firma Bianchi-Férier, mu dovolilo experimentovať s farbou, ktorá preňho ako maliara bola na subtílnom hodvábnom podklade synonymom svetla. Jeho paleta sa tak určite zjemnila a bola rafinovanejšia, čo dokazuje aj Dufyho maliarska tvorba v tridsiatych rokoch.
Výstava v Quimper ukazuje na Dufyho príklade ako fungovalo kreatívne parížske medzivojnové prostredie. Umelci, ktorí spolupracovali s básnikmi, boli podporovaní osvietenými mecenášmi, a svoj talent uplatňovali v modernej priemyselnej výrobe. Luxus bol pritom takmer samozrejmou súčasťou ich tvorby.

Raoul Dufy (1877-1953), Les années folles
Musée de Beaux-Arts de Quimper
Francúzsko
29. november 2019 – 4. máj 2020


*1 Raoul Dufy: La Fée Électricité, 1937, Paríž, Musée d’Art Moderne de la Ville de Paris. Maľba s rozmermi 10 m x 60 m vznikla za 10 mesiacov na objednávku spoločnosti Paris Electric, od roku 1964 je vystavená v Múzeu moderného umenia v Paríži.
*2 Paul Poiret (1879 -1944). Tento slávny módny tvorca založil Galerie Barbazanges, kde v rokoch 1911 – 1928 vystavovali okrem Dufyho aj Picasso, Matisse, Chagall, Modigliani, či Gauguin.

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter