Udalosti

Správy, ktoré súvisia so svetom dizajnu. Čítajte o výstavách, konferenciách, workshopoch, prednáškach, sympóziách, veľtrhoch, festivaloch alebo módnych prehliadkach, ...  Využite miesto  pre váš názor – samozrejme aj kritický. Prirodzene, že nás zaujíma najmä prítomnosť slovenskej scény, ale ponúkame a zároveň očakávame články spoza hraníc.

Obľúbené tagy tejto kategórie:


Od Tiberghienovcov k Merine – až po Kaufland

MERINA - DNES

Aktuálna problematika areálu Meriny sa dotýka nielen obyvateľov Trenčína, ale aj širokej verejnosti. Likvidácia našej industriálnej minulosti je u nás dlhodobo prítomnou témou. Množstvo chátrajúcich tovární, v ktorých roky výroba nefungovala, zmizli prakticky zo dňa na deň. Stali sa našim čiernym svedomím, dokladom nezáujmu, necitlivosti voči našej kultúrnej identite. Objektom hádok medzi súkromným a verejným, bojom medzi málo flexibilnými úradmi a záujmami investorov. Hádky kto z koho, či bude na svete skôr vyhlásenie objektu za NKP alebo stavebné povolenie investorovi. O tom, že niekedy tieto dokumenty delí len pár týždňov, by pamiatkové úrady vedeli veľa rozprávať. 

Zatvárame oči, komentujeme špinu a bezdomovcov, pritakávame jednoduchším riešeniam. Zbúrať, zarovnať so zemou, postaviť nové. Osvietených investorov, ktorí sú schopní tieto továrne revitalizovať a aktívni zástupcovia verejných úradov, ktorí vedia v diskusii hľadať nové funkcie týchto priestorov, je na Slovensku stále ako šafranu. Sú skutočne príklady efektívnej integrácie industriálnych budov a nových funkcií zo zahraničia našej verejnosti neznáme? Myslíme si naozaj, že ak bude budova vyhlásená za pamiatku, musí byť skanzenom? 

V areáli Meriny boli za národnú kultúrnu pamiatku vyhlásené dve budovy z jedenástich. Napriek tomuto „skromnému“ riešeniu, sa investor odvolal. V jeho záujme je postaviť v areáli Kaufland. Momentálne musí Ministerstvo kultúry rozhodnúť a dať definitívny verdikt. Dňa 21. apríla vyslalo ministerstvo do Trenčína svoju nezávislú komisiu, aby situáciu posúdilo. Verejnosť deklaruje, že je len málo známy podnikateľský zámer v areáli, búracie práce sa však rozbiehajú. 

Veríme, že archívny materiál, ktorý sa ešte v budovách nachádza, majiteľ posúdi obozretne.  Poznáme chabé stopy produkcie našich závodov v domácich archívoch. Pred pár rokmi Slovenské múzeum dizajnu získalo do zbierky niekoľko vzorníkov tkanín produkovaných v prvej polovici 20. storočia. Boli plesnivé a zapáchali, dlhodobo ležali v otvorených a vlhkých priestoroch rozpadávajúceho sa podniku, vystavené poveternostným podmienkam. Tento príbeh sa opakuje pričasto. Ale vráťme sa úplne na začiatok...                   

MERINA - VČERA

História firmy Merina siaha do roku 1907. Francúzski podnikatelia Paul a Jean Tiberghienovci pochádzali zo severného Francúzska, kde vlastnili niekoľko textilných tovární a v roku 1907 sa rozhodli založiť firmu Tiberghien a synovia v Trenčíne. O rok neskôr už s počtom 300 pracovníkov dokázali vyrobiť 400 tisíc metrov tkanín. Časť odbornej pracovnej sily prišla z Francúzska. Ešte v roku 1918, teda o desať rokov neskôr, sa píše o tridsiatich Francúzoch zamestnaných vo výrobe. Firma otvorila v roku 1910 vlastnú pradiareň, všetok materiál na výrobu priadzí sa však stále dovážal. Tkaniny sa tkali podľa francúzskych návrhov a tamojších technických predpisov. V rokoch prvej svetovej vojny bola výroba vo fabrike pozastavená, jej priestory slúžili ako vojenská nemocnica a dôstojnícka škola. V roku 1918 sa postupne začala prevádzka obnovovať. Dôležitým momentom v histórii firmy bolo zriadenie vlastnej dizajnérskej dielne „dessinatúry“ v roku 1922, čo umožnilo navrhovanie vlastných vzorov. Prvým vedúcim dielne bol Ignác Leitman, medzi prvých „dessinatérov“ patrili František Klauda a Erhart Alscher. Už v roku 1930 bolo vyrobených 900 tisíc metrov tkanín. Objem výroby, operatívnosť a vysoká kvalita výroby sa zaslúžili o nových odberateľov. Nepochybne i prítomnosť textilnej výroby v tejto oblasti tu viedla koncom tridsiatych rokov k založeniu tovární s odevnou produkciou – firma Nehera sídlila priamo v Trenčíne, firma Rolný sa rozbiehala v Púchove.

S výnimkou malého zníženia počtu zamestnancov v rokoch 1932 – 1933 závod svoju výrobu počas existencie prvej republiky prakticky nepretržite zvyšoval. Na začiatku tridsiatych rokov mal priestory na spriadanie vlny, bielenie, úpravu česanej priadze, tkáčovňu, farbiareň. Okrem vlnených látok na pánsku a dámsku konfekciu vyrábali aj priadzu pre tkáčovne, na ručné i strojové pletenie a na výrobu perzských a smyrnských kobercov. V dvadsiatych rokoch závodná elektráreň zásobovala energiou celý Trenčín. 

V januári 1946 bola firma znárodnená a zaradená pod národný podnik Slovena. V júli 1949 bol zriadený národný podnik s názvom Merina. V tom istom roku sú k Merine pričlenené závody v Brezovej pod Bradlom, Nitrianskom Pravne, Nitrianskom Rudne, Novom Meste nad Váhom a Topoľčanoch. V nasledujúcich rokoch firma rozbehla vlastnú výchovu učňov na dvojročnej podnikovej odbornej škole. V päťdesiatych rokoch začala Merina, ako prvý podnik na Slovensku, vyrábať nový typ vlákien na báze polyesteru (terylén a tesil). Obdobie od šesťdesiatych rokov až po rok 1990 je možné považovať za najúspešnejšie obdobie fabriky, prebiehala jej výstavba a modernizácia strojových zariadení. Taktiež technologické inovácie rozšírili výrobný sortiment, napríklad v roku 1965 sa začali vyrábať pružné tkaniny (streč), od roku 1974 bola zavedená technológia termotlače na úplety. To je len pár príkladov z množstva technologických inovácií, ktoré v druhej polovici 20. storočia vstupujú do výrobného procesu tohto závodu. 

Privatizácia Meriny a.s. bola ukončená v roku 1993. Dlhodobo sa držala na popredných miestach medzi výrobcami vlnárskych tkanín na Slovensku. V novom tisícročí sa počet zamestnancov i celková produktivita znižovali. Dôvodom bola cena vlny, ale najmä kríza na európskom trhu v odevnom priemysle. Začiatkom roka 2009 firma ohlásila ukončenie výroby.

Čo bude ďalej, záleží na nás všetkých. Investor počíta s likvidáciou všetkých budov, alternatívny projekt so zachovaním dvoch budov je pre neho neefektívny. Dnes musíme zas a znova len konštatovať, prečo diskusia o tak zásadných architektonických objektoch neprebieha skôr? Prečo mesto nie je sprostredkovateľom týchto stratégií a prečo investor považuje za zásah do svojich práv konštatovanie pamiatkového úradu o kultúrnych hodnotách nadregionálneho významu? Kedy sa konečne poučíme? 

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter