Udalosti

Správy, ktoré súvisia so svetom dizajnu. Čítajte o výstavách, konferenciách, workshopoch, prednáškach, sympóziách, veľtrhoch, festivaloch alebo módnych prehliadkach, ...  Využite miesto  pre váš názor – samozrejme aj kritický. Prirodzene, že nás zaujíma najmä prítomnosť slovenskej scény, ale ponúkame a zároveň očakávame články spoza hraníc.

Obľúbené tagy tejto kategórie:


Ešte k festivalu Sensorium 2020 – rozhovor s Rachel Uwa

Človeka poteší, keď stretne osobnosť s víziou nového sveta, ktorú v súčasnosti tak potrebujeme.  Ako občianka USA Rachel Uwa od nuly vybudovala v Berlíne svoju vlastnú školu. School of Machines, Making & Make-Believe vznikla v roku 2014.
Spolupracuje tu s renomovanými umelcami ako aj hackermi, dizajnérmi a ďalšími tvorcami, a to s cieľom naučiť poslucháčov skúmať umenie, technológie alebo dizajn – s prihliadnutím na ich vplyvy na sociálne vzťahy. Študenti v škole získavajú nielen nové zručnosti, ale aj informácie o politických a ľudských dimenziách technológií. Škola ponúka viacero kurzov o IoT, VR, dronoch, umelej inteligencii, atď.  School of Machines, Making & Make-Believe  reaguje na systémovejšiu kritiku technológií a spochybňuje viaceré pojmy, ktoré sa v súčasnosti viažu k inováciám a adorujú pokrok. Už niekoľko rokov Rachel Uwe vedie programy a workshopy aj v iných krajinách. Cez ne prepája rôzne oblasti, a to na základe filozofie, že každý z nás je celoživotným študentom. Odsudzuje inštitucionalizované vzdelávanie na univerzitách a vo svojich workshopoch upozorňuje na princípy starostlivosti, inklúzie a záujmu o druhých. Je jej blízky špekulatívny dizajn – v spolupráci s ňou môžete okrem iného aj prenastavovať globálne systémy, skúmať zmysly (čuch) alebo pochopiť vzťah etiky a dát. Doposiaľ Rachel Uwe pripravila viac ako 27 štvortýždňových denných vyučovacích kurzov pre stovky študentov a inštruktorov z vyše 52 krajín celého sveta. V roku 2020 plánovala zamerať vyučovanie na skúmanie ľudských skúseností pomocou hry a technológií – na naše zmysly (vôňa, vytváranie zážitkov z jedla), telá, prírodu (generatívne umenie a strojové učenie), schopnosti rozprávať zaujímavé príbehy a meniť myslenie, správy, ktoré môžeme sprostredkovať pri presune umenia z galérie do verejného priestoru, etiku a umelú inteligenciu a nakoniec na naše vzťahy s inými kultúrami alebo so strojmi.

Rachel Uwa bola hosťkou, a to veľmi inšpiratívnou, tohtoročného festivalu Sensorium. V Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici 25. augusta odznela jej prednáška a prednáška Márie Júdovej na hlavnú tému festivalu, ktorou bola nová senzibilita. Nasledujúci rozhovor o jej ďalších aktivitách vznikol pri tejto príležitosti. Samozrejme, že online.

EP: Stotožňujete sa s hlavnou témou festivalu Sensorium, ktorá súčasnú spoločnosť vidí cez paleolitické emócie, stredoveké inštitúcie a božské technológie.?[1]

RU: Áno aj nie. Vidím paleolitické emócie a stredoveké inštitúcie. Pokiaľ však ide o božskú technológiu, neviem. Myslím si, že technológie získali v súčasnom svete príliš veľa kreditu. Želala by som si, aby tento trend ľudia zastavili.

EP: Čím je pre vás dizajn? V rámci vašich workshopov sa zaoberáte aj  špekulatívnym dizajnom, design fiction a design of experience. Ako pracujete s týmito koncepciami?

RU: Som skôr umelkyňa ako dizajnérka. Bez hlbšieho poznania dizajnu, iba na základe môjho pocitu, má pre mňa dizajn príliš veľa pravidiel. Uvedomujem si, že aj obmedzenia môžu viesť k zaujímavým nápadom, pretože aj v ich rámci môže autor byť rovnako vnímavým autorom. Ale celkovo, pravidlá môžu viesť k mnohým príliš zjednodušujúcim a redukujúcim výsledkom, s ktorými sa v skutočnosti nikto nemôže stotožniť. Pre mňa osobne sú v rámci dizajnu tými zaujímavejšími práve koncepty špekulatívneho dizajnu, design fictiondesign of experience. Súčasťou naratívu týchto konceptov sú otvorenosť a pripúšťanie nových možností. Ak je predpokladom, že dizajnujeme pre ľudí, je oveľa zaujímavejšie a relevantné, ak je dizajn skôr naratívom ako precízne praktickým konceptom – ak je jeho vnímanie povýšené nad logiku. 

EP: V rámci School of Machines pripravujete rôzne workshopy. Čo na základe svojich skúseností považujete za dobrý workshop? 

RU: Ľudí, ich zvedavosť, výmenu znalostí, momenty pochopenia[2], spojenie, posilnenie na základe slobody získanej z poznania, úsmevy a smiech, rozjímanie o sebe a spoločnosti, tvorivý výstup, technológie...

EP: Môžete porovnať vzdelávanie na vašej škole a tradičné inštitucionálne vzdelávanie na univerzitách?

RU: Tradičné vzdelávacie systémy mi prídu otrepané a únavné...[3] Vo väčšine z nich mi chýba „systém“ záujmu. Koľkým z nich záleží na tom, aby nás naučili dôležité veci, aby sme mohli byť lepšími ľuďmi? Koľkým z nich záleží na tom, aby sme sa učili históriu tak, aby sme sa z nej mohli poučiť a vo svete konať tak, aby bolo lepšie ako predtým? Vzdelávacie systémy sú podľa mňa vybudované na princípoch kapitalizmu, nevidím v nich premyslenú štruktúru a chýba mi tam ľudskosť. A dokonca aj na univerzitách, ktoré sú v podstate zadarmo a venujú sa vzdelávaniu v oblasti v kreatívnych odvetví, je to často tak, že namiesto toho, aby vás učili, chcú, aby ľudia sami našli svoje vlastné poznanie, čo môžeme chápať ako tvrdé pravidlo rodičovskej lásky v štýle „robíme to pre vaše vlastné dobro“. Keď sa však vzdelávam, chcem sa naučiť niečo hmatateľné a chcem byť nútený premýšľať, chcem sa učiť a rozširovať svoje názory na seba a na svet okolo seba a pritom sa prepojiť a konfrontovať s inými. Chcem snahu a starostlivosť. Práve takýto prístup je vzdelávacou príležitosťou, ktorý sa snažíme dať svetu. Priala by som si, aby tak robilo viac ľudí. 

EP: Vaša škola pracuje na princípe inklúzie. Workshopy môžu navštevovať účastníci na základe „solidárnych vstupeniek“ typu „zaplať, koľko môžeš“, pričom sú  uprednostňované ženy, ľudia inej ako bielej pleti, LGBTQ + a osoby z ďalších nedostatočne zastúpených komunít v oblasti technológií, ktorí by si z finančných dôvodov nemohli dovoliť participovať na vašich  workshopoch. Aká je pre vás pridaná hodnota tohto prístupu a aká je pridaná hodnota takéhoto prístupu pre workshopy? Kto navštevuje vašu školu okrem týchto komunít? 

RU: Solidárnym vstupným povzbudzujeme všetky osoby z nedostatočne zastúpených komunít v oblasti technológií, aby sa zapojili do procesov, pretože vo svete, v ktorom žijeme, vo veľa oblastiach dominuje biely muž! Inak našimi študentmi sú najmä umelci/tvorcovia, ktorí sa chcú naučiť používať technológie a ľudia, ktorí chcú byť viac kreatívni. Naše vzdelávacie programy navštevujú vedci, filmári, novinári, hudobníci, právnici, vychovávatelia, komunitní organizátori, aktivisti a aj kuchári! Potrebujeme pokrok, potrebujeme svet technológií ako i dobré vlády, ktoré zastupujú ľudí, ktorí v ich krajinách žijú - pretože to, čo sa teraz deje, jednoducho nefunguje. Nový svet je dôležitý!

EP:  Aký veľký má podľa vás vaša škola dosah? 

RU: Škola viedla k spojeniu mnohých ľudí a následne k formovaniu nových projektov, organizácií a komunít. Vzdelávanie taktiež viedlo k tomu, že mnohé ženy, ktoré sa pôvodne domnievali, že technológie nie sú pre nich, získali vedomosti, na základe ktorých nadobudli slobodu v myslení a dôveru vo vlastnú sebarealizáciu spojenú s technologickým pokrokom. Snažíme sa pomknúť ľudí, aby premýšľali o sebaláske,  nových formách spoločnosti, o tom, kto sú a na čom im záleží. Verím, že náš dosah je široko ďaleko, známy aj neznámy a rozširuje sa nekonečne cez všetkých ľudí, ktorých životov sa dotýkame! Dá sa povedať, že máme vysoké ciele!

EP: Na ktorý workshop radi spomínate? Aký je váš obľúbený výstup z workshopov, ktorý organizovala vaša škola? 

RU: Ťažko povedať. Všetky workshopy vznikali obrazne s trochou krvi, potu a sĺz už len z hľadiska koncepcie spojenia všetkého. Jedným z najpamätnejších je pobytový program, ktorý sme v roku 2017 uskutočnili v srbskom Belehrade s názvom Pocit a myslenie vo veku umelej inteligencie. Boli sme malá skupina ľudí, ktorá sa zblížila cez spoločný zážitok, učenie sa a skúmanie sa. Jedna z našich programových mentoriek Hannah Davis a jej partner sprístupnili svoj domov a ľudia sa tam povaľovali a študovali a hrali sa. Kiež by som sa tam mohla vrátiť späť! Veľa výstupov z našich vzdelávacích programov bolo zaujímavých. Niektoré z nich sú napr. tetovanie z pohľadu strojového učenia a VR, únikové hry, pohlcujúce zvukové hudobné vystúpenia, hry naživo, založené na hraní určitej roly. Na našej webovej stránke musíme ešte zdokumentovať veľa projektov. Stále to dobiehanie. Ale už sa tam dostávame! Informácie o pripravovaných programoch sú tu

Ďakujeme za rozhovor!

https://www.schoolofma.org/storage/app/media/Meow/meowmay2019.pdf

[1] Téma festivalu Sensorium vychádza z článku Tristana Harrisa  Our Brains Are No Match for Our Technology zverejnenom v New York Times 5. decembra 2019.

[2]  pozn. preklad „ooh ahh moments“

[3] Viac o názoroch Rachel tu

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter