Udalosti

Správy, ktoré súvisia so svetom dizajnu. Čítajte o výstavách, konferenciách, workshopoch, prednáškach, sympóziách, veľtrhoch, festivaloch alebo módnych prehliadkach, ...  Využite miesto  pre váš názor – samozrejme aj kritický. Prirodzene, že nás zaujíma najmä prítomnosť slovenskej scény, ale ponúkame a zároveň očakávame články spoza hraníc.

Obľúbené tagy tejto kategórie:


Architektúra v postkoronovej dobe

Architektúra a zdravie

V časoch, keď sa spamätávame z úderu novej pandémie a učíme sa s ňou žiť, si uvedomujeme, že prírodné javy, ľudské spoločenstvá na našej planéte, ako aj odvetvia našej tvorivej činnosti sú navzájom dômyselným a často nečakaným spôsobom poprepájané a previazané. Architektúra vždy patrila ku komplexným disciplínam a myslenie o architektúre je a tiež vždy aj bolo myslením na individuálne i verejné zdravie: Le Corbusier nadvihol dom na stĺpy, nad pôdu, aby sa vyhol kontaminácii, pražská Vila Müller od Adolfa Loosa z roku 1930 mala samostatnú miestnosť pre pobyt chorých detí v karanténe. Architekti spolu s progresívnymi lekármi budovali od 19. storočia sanatóriá po celej Európe. Pre príklady netreba chodiť ďaleko, minulý rok vyšla publikácia Architektúra starostlivosti, Slovenské kúpele v druhej polovici 20. storočia. Nielen princípy moderny, ale aj tuberkulóza a iné infekčné choroby určovali trendy v tejto oblasti. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia došlo k poznaniu mnohých pôvodcov infekčných chorôb a následne k objavom a rozvoju ďalších očkovacích látok – vakcín. Zdalo sa, že máme vyhrané a ľudstvo sa už mohlo spoliehať na kolektívne dodržiavané hygienické štandardy.

Čo je dnes a čo bude zajtra?  

Architektúra je postupne sa rozvíjajúcou disciplínou. Pomaly sa stavia, pomaly sa vyvíjajú a certifikujú aj stavebné inovácie. Rýchlejšie si však dokážeme uvedomiť, čo nefunguje. Architektúra nám určuje systém, prevádzku, akou sa pohybujeme po priestore. Nečakane však zaužívané koľaje a zvyklosti po celom svete masívne narušil fyzicky nepatrný vírus. Dokázal ľudí pohnúť k rozsiahlym riešeniam reorganizácie priestoru v nezvyčajne krátkom čase. 

Pre skupinovú výstavu Design is Now! v bratislavskej Galérii dizajnu Satelit sme pripravili tri príklady, tri drobné sondy do problémov a riešení v oblasti architektúry v časoch korony.

Príkladom akčných dizajnérsko-stavebných realizácií sa stal projekt Karanténne mestečko na Zlatých pieskoch v Bratislave. Hlavným cieľom bolo zabezpečiť adekvátnu a rýchlu pomoc jednej z najohrozenejších skupín obyvateľstva, ktorá nemá možnosť domácej karantény, a zároveň chrániť verejné zdravie Bratislavčaniek a Bratislavčanov. Mestečko pripomínalo dočasnú architektúru festivalových alebo stavebníckych buniek s provizórnymi chodníkmi a mobilným oplotením[1]. Keď sa úspešne zarábajúci ľudia dobrovoľne ocitnú v stanoch dočasne, počas festivalu, vnímajú svoje obytné provizórium v rovnakom priestorovom usporiadaní inak, ako keď ich do takýchto podmienok dostane choroba. Miesto rekreácie sa stalo miestom holej záchrany.

COVID 19 a dlhodobý horizont

Typologický teoretický príspevok do diskusie o čo najpraktickejšom dizajne nemocníc priniesol tím študentov VŠVU. Pilotný projekt plávajúcej nemocnice vznikol vo Virtuálnom ateliéri Katedry architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Hájka a Kristíny Rypákovej.[2]

Pandémia COVID-19 sa bezprostredne fyzicky dotkla prevádzky zdravotníckych zariadení. Po celom svete vznikali realizácie a rôzne modifikácie momentálne nefunkčných stereotypov. V rýchlosti budovania sa preslávila čínska vláda, ktorá vo Wu-chane postavila úplne novú nemocnicu s 1 000 lôžkami za 10 dní. 

Typológia a normy od čias slávnych modernistických sanatórií pokročili. Zdá sa, že hrozby typu koronavírus môžu byť dlhodobejšie, ako by nám to bolo milé. V tomto kontexte by určite stálo za to inšpirovať sa históriou a tiež jednou z hlavných myšlienok spomínanej publikácie Architektúra starostlivosti – vybudovať kvalitnú sieť verejných zdravotníckych zariadení. Je to nákladné ale je potrebné myslieť širšie a komplexnejšie ako v intenciách rýchleho zisku. Kvalitná infraštruktúra dokáže odvrátiť mnohé celospoločenské problémy.

Fotografie Borisa Németha si zas všímajú architektúru provizórií z periférie, ktorá sa týka nás všetkých, a to aj v centre. Séria fotografií prináša pálčivú sondu do stavu slovenskej architektúry dočasnosti v jednej z jej surových podôb. Kombinácia výjavov vojenských poľných obydlí v konfrontácii s osadným urbanizmom na okraji väčšinovej spoločnosti hlasno vypovedá o zložitosti implementácie dizajnérskych i spoločenských „dokonalých“ riešení. Môžeme byť všetci online, keď vysoké percento svetovej populácie bojuje s prístupom k pitnej vode? Existuje aj iná cesta, ako v ľudskej reakcii na sociálne disparity prepadnúť totálnemu zúfalstvu alebo nekontrolovanej agresii?

Architektúra ako sociálna práca

Architektúra chudobných je problémom, je aj riešením či neriešením. Lakmusovým papierikom spoločnosti. V roku 2013 získal srbskú cenu za experimentálnu architektúru Branislav Nikolić[3]. Podľa vlastných slov neurobil nič, iba pozoroval. Pozoroval Bobana, Róma z osady pri niečom, čo môžeme nazvať architektonická tvorba. Lokálni kutili sú reprezentantmi iného typu „dizajnérskeho myslenia”. Bežne sa nezaujímame o myslenie Rómov, iba žijeme vedľa nich. Diskutabilným je v tejto súvislosti označenie experimentálna architektúra, pretože týmto spôsobom žijú na svete milióny ľudí. Nikolić sa pýtal, ako stavia a Bobanov kľúčový prístup bol: „ako si to situácia vyžaduje“. Keď treba horizontálny tvar, použije sa horizontálny, keď vertikálny, tak ten. Treba proste zaplniť dieru. Je to vlastne čistá funkcia, je jedno, ako to vyzerá a to je na tom pomerne bláznivé. 

“Starchitektom” chudobných je ale jednoznačne Alejandro Aravena. Za radikálne projekty ekonomicky prístupného sociálneho bývania v Latinskej Amerike, ktoré symbolizujú najdôležitejšie výzvy architektúry 21. storočia, bol už v roku 2016 ocenený Pritzkerovou cenou. Aravena prehlbuje naše porozumenie toho, čo je skutočne dobrý dizajn. Jeho tvorba ponúka ekonomické príležitosti menej privilegovaným, zmierňuje dosah prírodných katastrof, znižuje spotrebu energie a poskytuje príjemný verejný priestor. Je inovatívny a inšpiratívny a ukazuje nám, ako dokáže architektúra skutočne zlepšiť naše životy. Podľa Aravenu je najväčšou výzvou prepojiť architektúru s dôležitými témami spoločnosti – chudobou, so znečisteným životným prostredím, dopravnými zápchami, so segregáciou – a aplikovať na ne naše špecifické znalosti. Nestačí o nich iba zvýšiť povedomie. Ako však tieto myšlienky realizovať? Konkrétne odpovede sú vždy lokálne špecifické.

Dom a domov

Globálna domáca karanténa, aká bola nariadená na jar 2020 v „západnom svete”, poukázala na otázku kvality individuálneho bývania. Ktoré sú kvality, ktoré robia z domu domov? Spolu s miliónmi ďalších obyvateľov svojich moderných a súčasných obydlí sme si kládli otázky o prevádzke našich dní a našich každodenných životov. Intenzita kontaktu s domovom poukazovala na pozitíva, ale aj negatíva. Množstvo videohovorov navodzovalo inú realitu a posúvalo úroveň súkromia do ďalších rovín. Kládli sme si otázky, kde by sa nám dobre prežívala karanténa. Spisovateľ a kreatívec Rado Ondřejíček ostal ubytovaný v prímorskom letovisku v Thajsku, odkiaľ prestala premávať letecká doprava. Zlaté väzenie? Sen každého pracujúceho zo strednej vrstvy? Karanténa z mnohých z nás urobila objaviteľov domovov.

Moderní architekti sa veľmi často zaoberali otázkami existenčného minima, napokon už aj z antiky je známy pojem „prachyža”, akési archetypálne ľudské obydlie, ktoré sa mnohí snažili uchopiť a zadefinovať. Český avantgardný kritik a teoretik umenia, publicista a prekladateľ Karel Teige hľadal vo svojej rovnomennej knihe z roku 1932 takzvaný najmenší byt.[4] Ide o prvú knihu, ktorá sa snažila systematicky riešiť bytovú núdzu. Vízie to boli rozhodne pekne znejúce: „Zdi domů, náš masívní šat, oddělující nás od přírody v exteriéru, stanou se membránou mezi naším tělem a plasmatickými a biomechanickými energiemi okolního světa; domy budou využitkovávat jemné vibrace a proudy dýchající země, pokoje otevřou se přístupu slunečních potencí: bytový prostor nebude míti jen negativní funkce izolovati nás od výkyvů temperatury čtyř ročních dob, nýbrž bude mít aktivní funkce, působící na náš životní rytmus a tonus. Sídliště nebude kamennou pouští, ale místem fluktuace lidské a přírodní vitality, bude symbiózou lidského, zvířecího a vegetativního společenství, bude hnáno nejen parou a elektřinou, ale i energiemi slunce, měsíčním magnetismem, bude harmonovat s životem přírody, s dny a nocemi, s přílivem a odlivem, apod. Ve věci bydlení je slunce vynález docela nedávný a typicky socialistický.“ Či sa socialistickým architektom podarilo tieto pekné myšlienky zrealizovať, je už ďalšia otázka. Trávili by sme radi karanténu napríklad v Kapsulovej veži Nagakin v Tokiu z roku 1971, od Teigeho nasledovateľov, japonských metabolistov? Asi by z toho vznikla celkom slušná ponorková choroba. 

Verejný priestor

V mnohých mestách sa spoločenský a verejný život odohrával práve v miestach, ktoré sa museli dočasne úplne zavrieť: reštaurácie, bary, kaviarne, hotely, wellness centrá. Uvedomili sme si a zažili sme nutnosť činností vo verejnom priestore, ktoré sa nediali za žiadnym komerčným cieľom. Ľudia objavovali svoje susedstvá, štvrte. Tak, ako si pri intenzite trávenia času uvedomujeme chyby a nedostatky našich obydlí, uvedomovali sme si to aj pri našom širšom verejnom okolí. Ihriská a spoločné zariadenia sa stali priestorom pre paranoju z vírusu. Objavili sa instantní „turistickí sprievodcovia” po najzapadnutejších kútoch miest. 

Dôležitou témou zostáva hustota obydlí. Keď v devätnástom storočí prestaval Georges Eugène Haussmann centrum Paríža, boli zdemolované preplnené stredoveké štruktúry a nahradené veľkými presvetlenými triedami. Posledné desaťročia funguje aktívny diskurz o spomínaných malých sociálnych bytoch a zmiešaných funkciách v štvrtiach. Možno nás aktuálna situácia s dlhodobým potenciálnym nebezpečím infekcie donúti opäť sa vyhýbať prílišnej hustote zastavanosti. Zladiť dlhodobé urbanistické plány s „konaním” pandémie je novou výzvou posledných dní. Možno sa naučíme kultivovať a oceňovať to lokálne, aby sme sa potom opäť mohli naplno vydať do „veľkého globálneho sveta”.

Viac k téme nájdete tu.


[1] Karanténne mestečko otvorili na Zlatých pieskoch 16. apríla 2020 s počiatočnou kapacitou pre 50 ľudí.

[2] Študenti: Petra Ďurišková – Prvý kontakt, Simona Gašincová – Operačné sály a JIS, Adriana Gombarčíková – Administratíva a hasičský zbor, Igor Ivanec – Park a odpočinok, Martina Ľachká – Ubytovanie pacientov a lekárov, Jakub Ľorko – Spaľovňa odpadu, Soňa Polčová – Ambulancie a vyšetrovne, Michal Zajac – Sklad liekov a materiálu.

[3] http://branislavnikolic.net/cv/

[4] TEIGE, Karel. Nejmenší byt. Praha : Václav Petr, 1932.

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter