Rozhovory

Obľúbené tagy tejto kategórie:


TOTO SME NOSILI? - Evolúcia našich šatníkov

V Šarišskej galérii v Prešove nedávno otvorili výstavu venovanú móde pod názvom Toto sme nosili a navštíviť ju môžete až do konca septembra. Keďže výstava je výsledkom viacročného skúmania a dôkladného hľadačského úsilia Miloslavy Hriadelovej, požiadali sme ju o rozhovor.

Ako vznikala výstava Toto sme nosili?
Výstava v Šarišskej galérii v Prešove vychádza z podujatia Chic ulica – 100 rokov módy, ktorý som na košickom korze pripravila v máji 2018 v rámci osláv storočnice vzniku Československej republiky. Jeho cieľom, ako aj cieľom tejto výstavy, je ukázať premeny módy od čias ikony moderného odievania Coco Chanelovej až po súčasný pohľad najmladšej návrhárskej generácie, ktorý je prezentovaný študentkou tretieho ročníka módneho návrhárstva na košickej Škole úžitkového výtvarníctva Monikou Čopákovou – ovplyvnenou práve Coco Chanelovou.

Čo vás priviedlo k tejto koncepcii?
Často sa zamýšľam nad tým, ako sme vnímali módu kedysi a ako ju vnímame dnes. Pri práci na módnych projektoch so súčasnými návrhármi objavujem súvislosti, ktoré sa nemenia. Ako na seba vzájomne pôsobia historicko-spoločenské zmeny a móda? Ako sa menil náš prístup k odievaniu od dvadsiatych rokov minulého storočia, kedy sa ženy po prvej svetovej vojne emancipovali a móda sa stala dostupnou širokým masám? Vkus v obliekaní, podobne ako umenie, bol odrazom rýchlo sa rozvíjajúceho moderného životného štýlu a myslenia. Po druhej svetovej vojne sa opäť zmenili podmienky. Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov nová ľudovodemokratická vláda znárodnila a zlikvidovala všetky módne salóny. Ale aj napriek tomu sa mocné vplyvy štýlu new look Christiana Diora vedeli v socialistickom Československu presadiť. A práve toto som sa usilovala v projekte ukázať: nakoľko je prepojená móda s tým, čo žijeme. Množstvo autentických odevov a doplnkov som si pre prehliadku ešte na košickej pešej zóne zapožičala zo súkromných šatníkov a zbierok. Prehľad uzatvára pohľad najsúčasnejšej generácie Zero, ktorá sa zamýšľa nad dosahmi nášho zrýchleného životného štýlu a hľadá riešenia, ako robiť módu zodpovednejšou k planéte. Odpovede treba hľadať práve v odkaze minulosti.

Vystavujete modely anonymných autorov alebo sa medzi nimi nájdu aj známe návrhárske mená?
Počas prípravy projektu som sa zamerala na autentickú módu, takú, akú sme skutočne nosili. Podarilo sa mi získať viacero artefaktov zo šatníkov Košičaniek. Objavila som zberateľku a vášnivú milovníčku módy pani Martu Šefarovú, ktorá mi zapožičala viacero originálov. Napríklad nádherné šaty zo štyridsiatych rokov, z bieleho hodvábneho žoržetu zdobené technikou matyó, ktoré vyšívala jej mamička. Prvá Československá republika bola obdobím zvýrazňovania národnostnej idendity a tradícií. A to sa odrážalo aj v móde. Všetky historické klobúky boli zo zbierky už nežijúcej klobučníčky Eleny Budešovej, ktorá mala v štyridsiatych rokoch salón Icka. Dnes pokračuje v tvorbe klobúkov najmladšia vnučka Eleonóra Gašková. Tvorí na babičkiných formách a jej klobúky obdivujú aj v zahraničí. Áno, v projekte sa objavujú aj známe návrhárske mená. Zostavila som malý vintage výber od Lujzy Flešar-Kafka z originálnych šiat z deväťdesiatych rokov, ktoré dnes nosia dcéry a dokonca aj vnučky jej zákazníčok. Lujza dnes pôsobí pod značkou Louisa Dvorak striedavo v Chicagu a v Košiciach. A tridsiate roky som zasa poňala ako poctu filmu a salónu Hany Podolskej. Novým prostriedkom na šírenie módnych trendov sa vtedy stal film a kult filmových hviezd. Inak tomu nebolo na Barrandove, vzniklo veľké puto medzi najznámejšími salónmi , ktoré šili róby pre známe tváre filmu. Synonymom úspechu v tom čase boli salón Rosenbaum alebo modelový dom Arnoštky Roubíčkovej, ktorý obliekal Hedy Lamarovú vo filme Extáza (1932), ale najmä salón Hany Podolskej. Kľučky si tu podávali najznámejšie hviezdy československej kinematografie, od Adiny Mandlovej, Nataše Gollovej, až po Lídu Baarovú. Ja som v tomto duchu restylovala šaty z ateliérov Zuzany Hakovej, Izabely Komjati a Jany Polak.

Ktoré obdobie je vám najbližšie?
Zvláštne, že práve štyridsiate a päťdesiate roky. Sú stále málo zmapované. Bolo to obdobie prudkých zmien, ktoré na dlhé obdobie ovplyvnili odevný priemysel v Československu. V roku 1949 boli zlikvidované súkromné živnosti a v Košiciach zrušený napríklad aj salón ICKA pani Budešovej. Presťahovali ho do podniku Módna tvorba. V anonymite sa stratila individualita. Koncom roku 1947 predstavil Christian Dior v Paríži kolekciu, ktorú vtedajší šéfredaktor Harper's Bazaar nazval new look. Dior priniesol úplne novú, veľkorysú siluetu X so širokými sukňami, na ktoré sa spotrebovali kvantá látky. Potom siluetu Ypsilon s úzkymi sukňami a širokými ramenami, a neskôr aj siluetu H, so zníženým pásom. Luxusné modely si získali celý svet a Dior mal prehliadku dokonca aj v Československu. V roku 1955 prichádza oživenie a aj československá móda reaguje na premeny svetovej módnej línie.
Dlho som hľadala kľúč ako predstaviť Diorov new look a jeho vplyv na našu módu bez originálnych modelov - až som náhodou na ulici stretla Dášu Kotíkovú, učiteľku angličtiny, ktorá spolunažíva s vintage v reálnom živote, oblieka sa podľa dobových časopisov – nosí čipkované rukavičky, klobúky a široké sukne so spodničkami. Objavuje ich v secondhandoch, alebo na ebay. Nemuseli sme nič vymýšľať. Mali sme miss Dior! Radosť mi urobil čierny vlnený kabát s perziánovým sedlovým golierom, ktorý som objavila u pani Šefarovej. Ten bol autentický a styling sme doplnili klobúkmi Eleonóry Gaškovej podľa dobových fotografií. Toto obdobie si zaslúži pozornosť a chcela by som ho ešte niekedy predstaviť samostatne, cez konkrétne príbehy ľudí, ktorí sa v ňom stratili.

Existujú podľa vás zásadné rozdiely v chápaní módy dnes a v minulosti?
Mali by sme častejšie listovať v rodinných albumoch a učiť sa od babičiek. Ako dokázali byť elegantné napriek tomu, že bola vojna a nemali vecí nazvyš. Neplytvalo sa. Rada čítam módne rubriky v dobovej tlači. Okrem iného ma zaujal aj článok redaktorky zo Slovenského východu z roku 1923, kde v rubrike Módna hliadka čitateľkám radí, ako si oživiť šatník bez nakupovania: „Šaty sa tým viacej šetria, čím menej sa nosia. A je neelegantné chodiť stále v jedných šatách. Dnešná móda vám v tomto vychádza v ústrety. Látky sa temer vôbec nestrihajú, otáčajú sa v celých kusoch okolo tela. Môžu sa teda staršie šaty ľahko prešiť a rôznym kombinovaním úplne zmeniť. To je veľká prednosť elegantnej ženy, ktorá má porozumenie pre dobrý oblek, že mu vie dať maličkou zmenou nového vzhľadu. Bez toho aby ste spravovala niečo iného. Tu pridá riasenie, tam zmení pás, pod riasenou sukňou dá iný spodný šat, jednoduchý živôtik inak sformuje, na klobúku postaví ináč stuhu, je stále iná, stále nová – zaujímavá.“
Toto je dokonalý kľúč k zodpovednému šatníku. Žiaľ, dnes stále prevláda hromadenie zbytočností. Plníme skrine bez rozmýšľania, nevieme, s čím to budeme kombinovať a koľkokrát si to dokážeme obliecť, či ide o kvalitný materiál, alebo nie. Je nám jedno, že textilný priemysel, druhý najšpinavší na svete, produkuje ročne stovky ton textilu, ktorý sa nikdy nepredá a veľká časť z neho slúži ako palivo. Ale teší ma, že najmladšia generácia návrhárov si toto dobre uvedomuje.

Aká teda bola spolupráca s mladými dizajnérmi na tomto projekte?
Oslovila som talentovanú Moniku Čopákovú s ponukou, aby vytvorila upcyklovanú kolekciu a ničím som ju nelimitovala. Dokonca ani témou. A keď ju dokončila, kolieska dokonale zapadli. Nazvala ju Qui qu'a vu Coco?, čo v preklade znamená Kto videl Coco?. Touto reminiscenciou sa chcela vrátiť do počiatkov módy, akú ju poznáme dnes a ktorej priekopníkom bola najväčšia svetová módna ikona Coco Chanel. Zámerom bolo ukázať, ako sa moderná móda vyvíjala a ako sa stále dookola vracia späť.
Páči sa mi, ako rozmýšľajú dnešní mladí ľudia, ktorých často stretávam v obchodoch z druhej ruky. Preto osemdesiate roky prezentovali práve mileniáli, oblečení tak, ako sa dnes preháňajú na korzách na skateboardoch, lovia v obchodoch z druhej ruky mrkváče a nosia v nich zastrčené široké košele s výraznými plecami.

Ako dlho sa venujete hľadaniu historických modelov a ich doplnkov?
V roku 2011 som pripravila projekt Štýlozofia v spolupráci s Východoslovenským múzeom v Košiciach, v ktorom sa súčasní návrhári zamýšľali nad historickými prvkami, ktoré sa v móde opakujú. Zoznámila som sa s klobučníčkou Eleonórou Gaškovou a jej vtedy ešte žijúcou 90-ročnou babičkou. Vypočula som si množstvo príbehov. A konkrétne hľadanie artefaktov? Vyhľadávam ľudí, ktorí podobné veci vlastnia. Múzeá odevné artefakty z 20. storočia veľmi nenakupujú. Iba ak folklór a to je možno škoda. Veľmi veľa vecí objavujem v secondhandoch. Tam vyhľadávam podľa dobových obrázkov a zisťujem, že niektoré modely akoby sa stále opakovali a líšia sa väčšinou iba materiálom. Preto si pomáham restylingom súčasných vecí. Často sa v obchodoch z druhej ruky dajú objaviť repliky. V Anglicku, ale aj Rakúsku a Nemecku sú salóny, ktoré sa práve na toto špecializujú. Napokon obliekať múzejné originály na modelky by bolo riskantné. Hodváb časom krehne a klobúky strácajú fazónu, musia sa obnovovať. Vážim si, keď mi občas poskytnú zberatelia nejaký ten originál. Napríklad som použila bižutériu zapožičanú od Agnes Dimunovej, filmárky, ktorá ju s vášňou zbiera a má doma hotové poklady. A postupne sa mi ozývajú ďalší ľudia, ktorí majú doma zaujímavé dobové odevné kusy. Materiál na ďalší projekt pribúda.

Aké sú teda ďalšie plány?
Rysuje sa nový príbeh a určite sa začne odohrávať koncom štyridsiatych rokov a bude o stratených talentoch. Viac neprezradím.

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter