Rozhovory

Obľúbené tagy tejto kategórie:


Mária Štraneková: hľadám tú pravú hodnotu

Realizuje vlastné odevy pod značkou Mayamay, jej aktivity boli dlho prepojené s pozíciou odbornej asistentky a vedúcej ateliéru na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne, absolvovala niekoľko pracovných stáží v renomovaných módnych domoch (Alexander McQueen či Preen), ktoré sú už síce dávnou minulosťou, avšak dôležitým momentom formovania vlastného pracovného sebaurčenia. Dnes od svojej tvorby odbieha na pozíciu koordinátorky zahraničných vzťahov v Ústredí ľudovej umeleckej výroby a pedagogické skúsenosti aplikuje na výučbový blok na francúzskej VŠ MOD´SPE Paris Central Europe a VŠVU. Téma udržateľnej módy bola ešte počas štúdia dôležitou témou jej tvorby, a vlastne je aj dnes súčasťou viacerých projektov, pedagogickej činnosti či aktuálnej práce.

Stretli sme sa v ÚĽUV-e. Inštitúcii, ktorá dlhodobo pracuje na podporovaní tradičnej ľudovej kultúry a snaží sa jej odkaz oživovať a sprítomňovať prostredníctvom podpory výrobcov, vzdelávacími kurzami, výstavnými či publikačnými aktivitami. Ako vnímaš svoju pozíciu a čo ťa motivovalo k práci na tomto novom mieste?


Okrem zahraničných vzťahov pôsobím aj ako koordinátor pre kreatívny priemysel. Som tu krátko, no nachádzam tu úžasné prepojenie tém, ktoré riešim sama vo svojej tvorbe ako aj lektorskej činnosti. Vidím tu udržateľnosť, tradíciu, minulosť a budúcnosť. Mladí ľudia, ktorých sem pozvem, sú nadšení tým, čo ÚĽUV vyrába. Vidia už totiž globálne a ak by som to pretlmočila jazykom súčasných „trendy“ pojmov, tak tu cítim zastúpené princípy sustainability, eco, slow, či severských pojmov Lagom a Hygge(1). Nechcela by som, aby bol folklór len módna vlna a marketingový ťah, aplikácia ornamentu na tričko, ale má ťažiť z  poctivosti remesla, má to byť štýl –to, čo je naše DNA. Dôležité je ísť k základu v spracovaní materiálov. Chcem posúvať remeslo do súčasnosti. Mňa prirodzene zaujíma najmä materiálová skupina textil. Vlna, ľan, konope – boli tak prirodzené nášmu územiu, no v súčasnosti napríklad vlnu u nás chovatelia radšej spália, akoby ju spracovávali. Aktuálny nárast podpory kreatívneho priemyslu z EU sa snaží o istú nadväznosť na tradície, len čas ukáže výsledky.

Myslíš, že tento potenciál dokážeme ako krajina so silnou tradíciou využiť?

Myslím si, že je istou povinnosťou zachovať a využiť prvky minulosti pre súčasný dizajn. Čas je tu dôležitá veličina. Na Mod´SPE Paris Central Europe, kde vyučujú naozaj špičkoví módni a ekonomickí experti, sú presvedčení o silnom potenciáli našej krajiny. V rámci osnov podnikáme kroky k prepájaniu dizajnérov s výrobcami. Je potrebné presvedčiť aj jednotlivcov z vládnych pozícií, že nie sme len krajina s automobilovým priemyslom, ale aj móda a dizajn je silným segmentom. Máme úžasný základ v remesle, prírodných materiáloch, preto by bolo dobré využiť potenciál výrobcov, ktorí sú kvalitní. Možno nevedia zatiaľ ako preraziť v rámci biznisu, tým by sme mali uchopiť všetky možnosti, aby sa produkcia s etickým podtextom rozbehla aj tu. Ponúknuť prácu ľuďom v kreatívnom segmente a podporiť samostatných výrobcov i dizajnérov.

V súčasnosti zohráva dôležitú rolu vlna verejného záujmu o folklór. To sa pod vplyvom rôznych politicko-spoločenských okolností prejavovalo aj v minulosti. V 70. rokoch bol záujem o folklór zreteľný v odievaní a bytových doplnkoch, bol to silný trend aj v západnej Európe, prejavil sa nielen etno vplyvmi a orientálnymi prvkami Ázie, ale bol aj akousi sondou do odkazu ľudového umenia. Folklór bol ale veľkým trendom napríklad aj v súvislosti s nástupom fašizmu v 30. rokoch, kedy istým spôsobom išiel ruka v ruke s nárastom nacionalizmu. Máš pocit, že aj dnes sa dá folklór zneužiť, alebo nejakým spôsobom degradovať?

Pre mňa ťažká otázka, nakoľko ma prejavy folklóru a jeho rôzne - napr. hudobné, či tanečné prejavy, ak mám byť úprimná, nezaujímajú, alebo lepšie povedané nie som ich fanúšik. Ako som spomínala, folklór by nemal byť len marketingový nastroj, únik ku gýču, či manipulácii. Ani idealizácia, že všetko je len o fit ženách a mužoch z Lúčnice, fujarách a kytičkách na modrotlači. Ide mi o odovzdávanie samotného remesla a rôznorodosti tradície. Skôr je potrebné ťažiť z toho, že v minulosti sme tu mali zručných ľudí, tvorivých a schopných myslieť a inovovať. Využívať prírodné zdroje, ale nedeštruovať, byť úctivý ako k materiálu, tak následne i k odevu, či akémukoľvek produktu. Istá pokora a prepojenie s prírodou sú tak prirodzené ako dýchanie.

Všetci vieme, že negatívnym argumentom pri ručnej práci a kvalitných materiáloch, je ich vysoká cena. Obzvlášť v nestabilnej hospodárskej situácii, kde má veľká časť populácie platy len niečo nad životným minimom, je to veľký problém. Demokratizácia módy a jej dostupnosť širokým masám za stále nižšiu cenu bol od začiatku 20. storočia náročný proces a veľká výzva pre textilný priemysel. Ako je to u nás – považuje hodnoty lokálnej ručnej produkcie aspoň časť spoločnosti s finančným kapitálom za zásadné?

O menších platoch na Slovensku viem, zároveň však verím, že každý má v sebe cit a povedomie o ekológií - úctu k prírode, materiálu či ľudskej práci - a je na každom z nás nakoľko toto začne využívať i pri uvedomelom nakupovaní. Netreba si predsa kúpiť tri zlé tričká, ale jedno, ktoré je kvalitné a máme k nemu vzťah či príbeh. I dobrý dizajn môže zabrániť bezodnému a lacnému nakupovaniu, a nehovorím len o tom “značkovom”. V jedle skôr odsledujeme, či je kvalitné a sme ochotní zaň platiť, ale v prípade šiat to ide pomalšie. Sledujem paradox vo fast fashion obchodoch, kde sú módne napríklad svetre z 80. rokov, no tie pôvodné, čo mali lepšiu kvalitu ako dnes, odnášame do smetí. Kupujeme si tzv.„blendedwool“, čo je zmes vlny so syntetickým vláknom. Hovorí sa, že pravá vlna je drahá a už dnes nenájde svoju klientelu. Ale je to pravda? Veď my sme ochotní platiť, ale za veci ktoré nemajú až takú hodnotu. Sme zvyknutí na formu, ale obsah nám uniká, a tým si bohužiaľ v lacnej verzii kúpime značku športového oblečenia, no bez jeho funkčnosti, či polyesterové zimné svetre bez pocitu tepla. O tzv. “genuine fake “ kabelkách ani nehovorím. Mladá generácia je mnohokrát popletená a túžia len po značkách zo západu, ale nevyčítam im to. S “pravosťou” sa nemali kde stretnúť a cez obrazovku iPhonu pravú kvalitu nepocítia. Toto je všeobecný trend povrchnosti a kopírovania, tak aktuálny nielen v móde. Ak skopírujeme len povrch auta, ale chýba motor, asi by sme si ho nekúpili, ale v móde nám to stačí. Sme ľahko manipulovateľní reklamou. Dôležité je hľadať tú pravú hodnotu.

Osem rokov si pedagogicky pôsobila na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Aký má pedagóg dosah na študentov? Čo si vnímala pri usmerňovaní študentov ako dôležité?

Som vďačná za tú prácu, priniesla mi veľa skúseností v škole i mimo nej. Fandím mojim absolventom. Tlačila som na reálnu prax. Z tradície školy vyplývalo unikátne zameranie v rámci Česka a Slovenska na oblasť módneho marketingu. Do osnov som vkladala aktuálne trendy ako ekológia a tradícia, ale i prepojenie s reálnymi podnikmi, či medziodborovú spoluprácu. V rámci projektov a tvorby reálnej kolekcie pre Univerzitu Tomáša Baťu /UTEBE/ sa tak prirodzene prepojili nielen výtvarné ateliéry ale i marketingové, pretože tímová práca je pre dizajnéra veľmi prínosná, aj keď nie vždy je ľahká. Študenti mali kvalitné zázemie, možnosti prezentácie, získavali množstvo prestížnych cien, ale nezabúdali tiež pracovať spolu so mnou na mnohých charitatívnych projektoch.

Aký rozdiel vidíš v štúdiu na VŠVU a v Zlíne? Cítiť tam stále odkaz baťovskej tradície?

Zlínski študenti boli priebojnejší, čo súviselo s ich snahou dostať sa do centra módneho diania – Prahy, ale i s prepojením na komerčného zákazníka či priemysel. Odkaz na Baťovu produkciu a slávu 30. rokov vo mne neustále rezonoval už od prvého momentu príchodu do tohto tzv. “Utopian city”, tým sa prirodzene infiltroval do tém študentských prác. VŠVU je tradíciou viac umelecká a veľmi výberová škola. Ja som mala násobne viac študentov. Musela som mať výrazný individuálny prístup ku každému a snažila som sa podporovať ich najlepšie schopnosti a zručnosti. Pomôcť študentom s vlastným rukopisom založiť si samostatnú značku, u iných zase podporiť kreativitu v oblasti marketingu či samotného krajčírskeho remesla. U viacerých študentov som podporovala aj iné oblasti napr. umelecké vyjadrovanie, módnu kresbu, či žurnalistiku. Móda má predsa široký záber.

Vráťme sa k rozmeru trvalej udržateľnosti a ekologickému prístupu k odievaniu. V súčasnosti sa stal dôležitý nárast second-handov, ty si tiež ich milovníčka. Keďže dnes sa používa omnoho viac odevov ako pred 20 rokmi, a ich využívanie je krátkodobé, čo pre teba znamená kúpiť si “starší” kúsok?

Ja hľadám kvalitu, nie výstrednosť alebo trendové značky. Zo „sekáča“ odídem občas aj s aktuálne nenositeľnými kúskami, pre mňa je to najčastejšie fascinácia materiálom a remeselným spracovaním. Ak má človek štýl, zmysel pre detail, farbu, formu, tak vie svoj šatník vyskladať aj v second-hande a bude zároveň originálny. Ja sama som uplatnila recykláciu v kolekcii Urbance Romance (2003) v rámci študijného pobytu na VŠUP Praha v ateliéri prof. Josefa Ťapťucha. Riešila som problematiku mužsko-ženských vzťahov a práve strihová invencia pretvárania pánskych kabátov ma veľmi zaujala. V téme som zaujato pokračovala v kolekcii Protection a v roku 2006 som vyhrala prestížnu súťaž Top Styl Designer na STYL KABO Brno s kolekciou upcyklovaných košieľ a plášťov. Vtedy bola recyklácia odevov v móde nová, ja som ju brala skôr ako statement než ako komerčnú záležitosť. Necítila som sa komfortne predávať recyklované modely zákazníkom, ale z pohľadu času som dnes považovaná za priekopníčku eco a recyklácie, nakoľko mala táto kolekcia značný mediálny ohlas. Úspech ale vidím asi až v súčasnosti. Dnes už tu máme napríklad značky, ktoré sa upcyklácii venujú komerčne, a už existujú aj štýlové obchody, o ktorých fungovaní v zahraničí som informovala  študentov i lokálne médiá okolo roku 2005.
Je tu veľa akcií, máme inštitút udržateľnej módy, SWAPY, festival udržateľnosti Pomalo... Je to aktuálny “módny“ trend, no ja som presvedčená, že mnoho značiek sa nevezie len na módnej vlne, ale myslí to úprimne.

Zaujímavým projektom bola spolupráca na výrobku sobi.eco. Ako si sa dostala k takejto ponuke?

Projekt sobi.eco rozbehla skupina mladých aktivistov, ktorí chceli robiť ekologický a zároveň sociálny projekt. Otázkou bolo, ako spracovať textilnú nadprodukciu. Idea projektu ma veľmi zaujala. Keď ma oslovili, následne vznikla dlhšia spolupráca na vývoji produktov komerčného charakteru ako sú tašky, obaly na notebooky, vína. Dlhšie sme hľadali ten najvhodnejší materiál, nakoniec sa pre prvú sériu produktov využil recyklovaný materiál vyrobený v Čechách. Výsledný dizajn výrobku vznikol kolektívne. Projekt už získal viacero ocenení na rôznych platformách  doma i v zahraničí (napr. Open Maker EU, Unleash Laboratory v Dánsku), aj keď sa v podstate stále vyvíja. Materiál na produkt by som ešte rada posunula v rámci možností  na skvalitnenie haptickej, estetickej, v konečnom dôsledku i  funkčnej roviny spojením recyklovaného materiálu  s vlnou, ktorá ostáva na Slovensku stále nespracovaná.

Nedávno si sa zúčastnila tiež veľtrhu HEIMTEXTIL vo Frankfurte. Aké sú tu v oblasti textilu nové trendy?

Festival Heimtextil bol v znamení headlinu: Towards UTOPIA a téma trvalej udržateľnosti bola na prvom mieste. Zapojená by mala byť celá spoločnosť, ktorá rešpektuje jednotlivca a jeho prostredie, ale zároveň ho stavia na individuálnu zodpovednosť. Prostredníctvom zaujímavej interaktívnej výstavy s vizuálnymi stimulmi, ale i sériou teoretických prednášok, ponúkli akoby „návody“ ako sustainabilitu dosiahnuť. Boli predstavené nové koncepty a  materiály inšpirované napr. hrou (Pursue Play),únikom do digitálneho vesmíru (Escape Reality), či prehodnotenie postoja k luxusu. Ku každej oblasti boli uvedené konkrétne materiálové príklady a priestor. Mne najviac imponovala sekcia Seek Sanctuary – akoby útočiska medzi prírodnými materiálmi pred hektickým tempom moderného života. V rámci veľtrhu ma zaujímali najmä firmy, ktoré by vedeli inovovať odpadový materiál. Festival bol obrovský, na jednej strane „futurizmus“ a počítačovo realizované a inovatívne materiály, v opozícii s ručne maľovanými vzormi a prírodnými materiálmi. Musím tiež spomenúť a pochváliť inovatívnu výstavu Ateliéru textilného dizajnu VŠVU, ktorý bol vyselektovaný ako najlepší v sekcii prezentácie európskych škôl. Eko projektom Cycle zaujala aj študentka Michaela Guthová. Jediným smutným momentom bolo pre mňa zistenie, že za Slovensko sa neprezentovala žiadna firma.

Popri tvojich momentálnych aktivitách na autorskú tvorbu asi nie je veľa času. Na poslednom Fashion Live si však prezentovala kolekciu, kde tiež zohrávala rolu recyklácia.

Recyklácia v menšej miere,viac moju tvorbu aktuálne vystihuje pojem Upcycling, nadčasovosť, pravda a prirodzenosť. Upcycling je filozofiou, umením, ale tiež životným štýlom milénia, no aj tak asi najviac nám o tom vedia rozprávať naše mamy, či staré mamy. Moja tvorba je mojou súčasťou a neviem si predstaviť netvoriť, aj keď priznávam, že časovo je náročné skĺbiť všetky moje oblasti pôsobenia. Kolekcia sa volá Come to the light, a rieši takmer všetko povedané vyššie v rozhovore. Je istým statementom ako o odevnej nadprodukcii, či niekedy klamlivým marketingovým stratégiám súčasnosti. Ku každej tvorbe odevu z kolekcie sa snažím pristupovať ekologicky, či už je to výber materiálu, strih, či produkcia. Strih odevu riešim individuálne, väčšinou s nulovým odpadom, využívam látky ktoré sú niečím zaujímavé, majú príbeh, alebo ktoré mi prinesú klienti a majú pre nich nostalgickú hodnotu. Napríklad som našla kvalitné vlnené látky, ktoré boli však jemne vyžraté od molí. Pre mňa to bola výzva, práve to ma inšpiruje pri následnom zdobení výšivkou. Každý model dopĺňa okrem visačky Life care instruction i pozlátený jemný symbol. Ako modelky pre fotenie som využila moje kamarátky, ony samy mohli zasahovať do procesu tvorby. V poslednej dobe si tvorím veci hlavne pre seba a každodennosť, nový dizajn či strih testujem, aby som následne ponúkla klientom vyzretý kus odevu, v ktorom by sa mali cítiť zaujímavo a najmä pohodlne.

Predstav si, že by si mala svoju firmu, riadila by si vlastnú značku, aká by bola? Ak by si mala na to kapitál, ľudí, koľko len potrebuješ... Myslím, že si to dizajnéri málo vizualizujú, majú pocit, že všetko musia sami a nič nejde inak, nesnívajú…

Momentálne som stále v procese vizualizácií, kvôli časovej tiesni. Keby však nastala situácia s neobmedzenými možnosťami, tak som pripravená naplno rozbehnúť produkciu mojej značky v dvoch líniách. Veľa mojich vízií sa už splnilo, či prejavilo – prejaví v konkrétnych malých značkách mojich bývalých či súčasných študentov. Ale teda naspať ku mne, značke mayamay a realite. Aktuálne mám v rámci školy MOD´SPE nový ateliér na Hviezdoslavovom námestí, verím, že sa k nemu v krátkej dobe pridruží i kreatívna dielňa. Budú sa tu vytvárať inovatívne kolekcie či prototypy, ktoré by sa následne vyrábali v menších sériách v rámci Slovenska. Produkcia by bola pre domáci i zahraničný trh. Samozrejme, že by som do projektu chcela prizvať i študentov MOD´SPE, nakoľko sú veľmi zdatní, čo sa týka marketingu a stratégií predaja. Priestor by mohol slúžiť aj ako chýbajúca platforma pre prepájanie iných škôl, odborov, či dizajnérov s marketingom. Možno najťažšie bude nájsť zručné krajčírky, ktoré sú doslova komoditou, nakoľko sa veľa odborných škôl a učilíšť transformovalo na výtvarnú zložku odevného dizajnu, a za remeslom sa mladí nehrnú. Čo sa môjho rukopisu týka, bol by to stále minimalistický štýl s autorským strihom, s eko –sociálnym odkazom na visačkách Life care instruction, pre ženu bez vekového limitu. Pre aktívnu a uvedomelú.

Vždy ťa zaujímali aj módne performance, odev na hranici s umením. Ľudia to väčšinou vnímajú ako márnosť, nezmyselnú provokáciu, kde je funkčnosť na okraji. Čo to znamená pre teba?

Umenie milujem, všetky jeho druhy a prejavy. Mám okolo seba zaujímavý umelecký network, ktorý posúva vnímanie od pozemského, niekedy povrchného a práve toho „márneho" k niečomu hodnotnejšiemu. Marketingové stratégie Husseina Chalayana, či Alexandra McQueena, Martina Margielu, ktorí sa vyjadrovali vizionársky a umelecky, ma vždy zaujímali. Keby netvorili na hrane umenia a dizajnu, ani sama móda sa neposúva. Teraz z ich konceptov čerpá celý módny komerčný systém. V konečnom dôsledku neovplyvnili len dejiny módy, ale i umeleckého diania. Prepojeniu módy a umenia sa dlhodobo venujem i teoreticky, posúva ma to v dizajnérskej tvorbe. Šaty by nemali byť len komerčne chrlené vo veľkých sériách, ale majú mať v sebe odraz súčasnosti či posolstvo.
Z mnohých spoluprác spomeniem Dorotu Sadovskú, na jej výtvarnom projekte sme pracovali už v roku 2010, a neskôr v roku 2013 vznikli tiež minimalistické šaty z plátna jej obrazov. Sú to také „malé čierne“ a ak oprášime koncept, mohli by byť i komerčne úspešné. Momentálne chystám spoluprácu so Slávkou Daubnerovou. Pripravujeme spolu niečo možno už na tohtoročný Designweek, ktorý sa bude niesť v téme vzťahy.

(1) Hygge sa stalo definíciou dánskej kultúry a životného štýlu. Zjednodušene ide o spôsob, ako žiť dobre, vyrovnane a spokojne.

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter