Rozhovory

Otázky a odpovede – o dobrých impulzoch, dôležitých ľuďoch, využitých a nevyužitých šancách, užitočných nápadoch. O dizajne a dizajnéroch, ich cestách k víťazstvám, o prekážkach, víziách alebo naplnených snoch. O tom, že dizajn má veľa podôb a pomáha meniť svet k lepšiemu.

Obľúbené tagy tejto kategórie:


Kolobeh nekončí /Ateliér Ovál

Ateliér Ovál je nový projekt troch šperkárok – Dany Tomečkovej, Mie Čopíkovej a Nataše Štefunkovej. Vznikol minulý rok v priestoroch kreatívneho centra Nová Cvernovka. V nasledujúcom “trojrozhovore” vám predstavia svoju prácu a život počas pandémie, spoluprácu a podobu konkurencie v šperkárskom remesle.

Ako a prečo vznikol ateliér Ovál? 

Dana Tomečková: Ovál vznikol ako potreba spojiť sa, mať spoločný priestor na tvorbu, a vlastne splniť si aj takú predstavu ešte z čias školského ateliéru “myslíte si, že raz budeme mať spolu ateliér?” - skrátka - aj po škole spolu tvoriť, a byť pri sebe.

Nataša Štefunková: Ateliér Ovál vznikol ako spojenie troch kamarátok zo školy, troch kreatívnych duší, ako potreba zdieľať  jeden priestor, diskutovať, kreovať, radiť sa, tešiť sa.

Čo pre vás znamená pojem ovál?

NŠ: Ovál je archetypálny tvar, vychádzajúci a nachádzajúci sa v prírode. Je to tvar,  ktorý je podvedome aj vedome príjemný, vizuálne aj hapticky. Ovál je často sa nachádzajúci aj v tvorbe každej z nás. Zároveň nemá začiatok ani koniec, je to kolobeh, tak ako kruh nekonečno.

DT: Ovál je pratvar, niečo čo poznáš, aj keď nevieš odkiaľ presne to prišlo - už to tu vždy bolo. Otvoríš dlaň a je tam. Pozrieš do vesmíru a je tam.

Mia Čopíková: Prečo Ovál? Hľadali sme charakteristickú črtu našich prác, procesov, tvarov a Danka prišla s názvom Ateliér Kruh. Mne to však hneď na prvú nevoňalo. Napriek tomu, že kruh vyjadruje množstvo vecí v našej práci, tak historicky má k sebe naviazané aj množstvo iných konotácií a je príliš dokonalý. Danka nenechala na seba dlho čakať a vymyslela Ovál. Sedeli sme v Novej Cvernovke vonku medzi stromami a mali sme jeden z našich prvých mítingov. Všetky tri sme úplne nadšene súhlasili, bez nejakých vysvetlení, slovných spojení, spojilo sa to len v nás “toto je ono”.

Kto vám robil logo?

DT: Naša kamarátka a grafická dizajnérka Lucia Gamanová. Páči sa nám jej cit pre detail a empatia, s ktorou buduje identitu ateliéru.

NŠ: Moja spolužiačka a moja spriaznená duša zo spoločného štúdia v ateliéri Kov a Šperk na VŠVU.

Kedy si sa rozhodla pre oblasť umeleckého šperku?

DT: Keď som sa pozerala z okna vo svojej niekdajšej práci a povedala som si: "Kedy, ak nie teraz?". VŠVU bola moja druhá výška a niekedy spätne nechápem, kde sa zobral vo mne taký "hec", ísť za tým, dopriať si toto rozhodnutie, počúvať sa a nebáť sa. A presne v tomto čase a rozpoložení som spoznala Miu...

NŠ: Pre šperk som sa rozhodla ešte veľmi dávno, už počas štúdia na Šupke v Bratislave, kde som študovala keramiku. Rada som tvorila šperky z porcelánu. Po skončení strednej školy som išla na prijímačky na VŠVU odbor šperk a na prvý šup to nevyšlo, tak som sa rozbehla do sveta - do Holandska, Nemecka. Po návrate som sa vrhla na moju druhú lásku – divadlo, štúdium scénografie a kostýmového výtvarníctva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, a dodnes sa tejto krásnej práci venujem. Šperku som sa venovala aj naďalej a často som šperk používala ako súčasť divadelného kostýmu, pekný a zaujímavý detail.Po ukončení štúdia na VŠMU som sa opäť vrátila k štúdiu šperku na VŠVU u profesora Karola Weisslechnera a tam sme sa stretli s Dankou a Miou.

MČ: V roku 2011 som nastúpila na VŠVU. Mala som už 36 rokov. Odišla som z mediálnej agentúry a začala od nuly. Mala som tri mesiace na prípravu na prijímačky, bolo to neuveriteľné obdobie. Videla som vtedy video, ako slony maľujú. Dosť ma to zdeptalo, lebo kreslili omnoho lepšie ako ja. Ale nakoniec prijímačky vyšli a začala som písať novú kapitolu svojho života.

Spolupracovali ste spolu už v minulosti? A s kým ešte rady spolupracujete?

DT: Myslíš my tri? Všetky sme spolužiačky z výšky, z Ateliéru S+M+L_XL - Kov a šperk na VŠVU. S Miou sme z jedného ročníka a Nataša nastúpila o čosi neskôr. Mia mi nedávno povedala: “Je január. A v januári takto pred desiatimi rokmi sme boli spolu na prijímačkách, pamätáš?” Každá z nás má časom svojich obľúbených a overených spolupracovníkov. To mi príde veľmi dôležité - že vieš, za kým ísť, a aj tvojej práci to dá iný flow. Ísť za otcom - pre technické riešenia a MacGyverovské zlepšováky v dielni, za obľúbeným stolárom Vladom, ktorý ide do hĺbky materiálu a rozumie mu, za fasérom Ľubom, ktorého sa vždy pýtam “Ale mal si to úprimne rád, keď si na tom robil, však?”

NŠ: Je veľmi príjemné mať možnosť diskutovať v našom ateliéri, o nápadoch a technických  fintičkách v šperkárskych technikách, zdieľať skúsenosti.

MČ: Naša spolupráca sa zatiaľ spojila v zariaďovaní ateliéru, na spoločnom šperkárskomprojekte momentálne nepracujeme, skôr sa naša spolupráca odráža v každodenných konzultáciách, zdieľaní skúseností a hľadaní technických riešení. Na moje počudovanie, aj keď sme si navzájom konkurenciou, v rámci našej malej šperkárskej obce všetci navzájomkomunikujeme a spolupracujeme frekventovane, lebo šperk je extrémne komplexné médium, ktoré používa širokú škálu náročne opracovateľných materiálov, tradičných aj moderných techník a tým pádom vyžaduje aj pestrú paletu dodávateľov.

Na čom práve pracuješ a aké máš plány na rok 2021?

DT: Aktuálne dokončujem ocenenie Úradnícky čin roka pre Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť. Oceňujú úradníkov, ktorí prispievajú k zlepšovaniu verejných služieb na Slovensku, aktuálne tých, ktorí v čase koronakrízy reagovali pohotovo a efektívne na nové výzvy, ktoré priniesla pandémia.V tomto roku plánujem sedieť za pracovným stolom v Novej Cvernovke, úplne jednoducho byť sústredená a zdravá. Čakajú ma dve výtvarné rezidencie, práca na projekte Neurčitý-pokračujúci, v ktorom sa zaoberám dočasnosťou a neustálou premenou hmoty. Rada by som aj vo voľnej tvorbe pracovala s médiom šperku, zatiaľ sú to pre mňa dva svety, ale sama som zvedavá, či a akým spôsobom sa to môže prepojiť.

NŠ: Momentálne  mám  rozrobených viacero šperkov, zopár brošní, prsteňov, náušníc a práve ilustrujem detskú knihu pre autorku z Belgicka. Som mamou 3 malých detí a je to teraz celkom iná dimenzia pracovať z domu. Je to ,, zábava” pre mňa aj môjho muža, popri deťoch, ktoré sú celé dni na hovoroch dištančného vyučovania, asistencie im a varení obedov a večerí sústrediť sa  pri tom všetkom na prácu. Trošku sa mi to teda kopí, ale moja práca ma nesmierne teší a napĺňa a večer mám rada, keď už všetci pospia a ja v kľude tvorím.

MČ: Momentálne pracujem na sérii objektov a šperkov zo zrkadiel, na ktoré som dostala grant z FPU. Tému som si zvolila v tejto dobe príznačnú – Uväznení vo vnútri a mojím plánom je vystavovať v prázdnych výkladoch v troch mestách – Bratislave, Piešťanoch a Banskej Bystrici. A popri tom vytváram šperky na mieru šité priamo pre klientov, ktorí ma oslovia.

Šperkárske remeslo sa zdá byť dosť individualistické, v ktorých oblastiach fungujete spolu a kde ako jednotlivé umelkyne?

NŠ: Každá z nás  pracuje zatiaľ na svojich projektoch, no radíme sa a obdivijeme navzájom svoju prácu.

MČ: Áno, šperkárčina je individualistický šport. No myslím často, že menej ako maľovanie obrazov. Čo sa týka samotných ideí vychádzajú zo šperkárov, aj keď aj v tomto smere kritická konzultácia nikdy nie je na škodu. Výrobný proces je neraz choreografia rôznych iných špecialistov. Ja osobne nezriedka využívam 3D tlač, odlievanie, vsádzanie kameňov, laserovanie, frézovanie ... , a to všetko robia moji dodávatelia. Spoločne v ateliéri podchvíľou diskutujeme technikality jednotlivých kusov, lebo rafinované spojenie šperku s telom je rovnako dôležité ako samotný dizajn šperku..

Prsteň? Náušnice? Prívesok?

NŠ: Mám rada všetky typy šperkov. Šperk je malá socha, či zmenšená architektúra. Mám rada aj brošne, som zaľúbená do medailónov a pillboxov, ktoré rada robím.

DT: Prsteň. Fascinuje ma - vždy nanovo - ako vie vzniknúť kruh. Ako spojenie dvoch koncov. A potom kruh, čo nemá začiatok ani koniec, proste sa stane.V poslednej dobe som mala možnosť robiť viacero náušníc. Tu mi príde zaujímavé, čo všetko telo už cíti, cez jediný bod na tele, akú najjemnejšiu váhu, záhyb, štruktúru - akí sme citliví. Tiež ma fascinuje, aké vnímanie seba nám môže šperk sprostredkovať - pocit inej (novej) kože, alebo zvýrazniť tú našu.

MČ: Nebránim sa ani jednému. Záleží skôr na tom ako je klient otvorený netradičným riešeniam. Náušnice sú najmenej náročné na prítomnosť klienta, dierky v ušiach sú viac-menej štandardizované, takže ich môžem predávať aj v dizajnérskych obchodoch. Zvyšné šperky pripravujem nielen ale aj veľkosťou na mieru klienta, resp. obdarovanej osoby.Približne 80 % zákaziek objednávajú muži pre svoje polovičky. 

Srdcová zákazka z minulosti?

DT: Tých je veľa. Som srdciar... Páči sa mi, keď sa v procese veci, okolnosti prirodzene stretnú, keď vieš, že to funguje - spojenia -  a už s tým len ideš. Pamätám si na prvú zakázku na snubný prsteň - keď som tomu dievčaťu vymyslela niečo, čo v rovnakom čase pošepkalo kamarátke, že by si prialo dostať.

NŠ: Je ich takých veľa, keďže hlavnou časťou mojej tvorby sú šperky na mieru. Každý šperk je pre niekoho konkrétneho a je to jediný kus, originál. Pri výrobe takého šperku podvedome myslím na osobu, ktorá ho bude nosiť. Stáva sa tak pre mňa obľúbeným, osobným...

MČ: Pre mňa je to vždy posledná, pri ktorej som prekročila svoj tieň. Pred Vianocami ma oslovil pán zo Žiliny, že by chcel dať svojej manželke pod stromček dedičné šperky. Spojenie dedičné šperky vo mne rezonuje trochu ako floskula a vždy si predstavím ako moji klienti vysypú dedičstvo po babičke na stôl a chcú z neho obrúčky. Ale tento pán mal pre mňa pripravený krásny brief, chcel aby šperk bol skladačka a aby vyjadroval rodinu, aby sa k nemu vždy dali pripojiť nové časti, keď budú mať prírastok do rodiny. A tak vznikol šperk “Kapsule spomienok a budúcnosti”, kde každý kúsok šperku sa dal odpojiť a premiestniť, niektoré boli čierne, dierkované, bola tam veľká centrálna kapsula energie, na ktorú sa dali pripojiť ďalšie tri. Osvietení a inšpiratívni klienti sú na nezaplatenie. Veľká vďaka za túto možnosť.

Čo by si robila keby sa nedalo venovať šperku? Pandémia prinútila mnohé profesie v oblasti umenia a kreatívneho priemyslu prehodnotiť svoje fungovanie, prehodnocuješ aj ty?

NŠ: Tým,  že sa ako výtvarníčka venujem viacerým oblastiam umenia, tak  by som sa venovala niektorej z nich a vlastne by to pre mňa nebolo nové, lebo to tak robím aj teraz. Baví ma navzájom prepájať rôzne projekty, výtvarné techniky, dávajú mi iný uhol pohľadu. Venovala by som sa divadlu - scéne a kostýmom, keramike, ilustrovaniu, plagátu, výstavám atď.

DT: Nie radikálne, v zmysle, že idem robiť niečo úplne iné. Aj počas pandémie cítim zmysel svojej práce. Nechcem vytvárať niečo, čo zapĺňa priestor, čo si ho vypýta bez opýtania. Nikdy som nemala v šuflíku “nastrúhané” kolekcie, robím primárne na zakázku. Táto poloha mi vyhovuje, je osobná v celom procese a aj v spätnej väzbe, a tým veľmi stimulujúca. Zároveň pracujem s objektom, inštaláciou, textom. Zatiaľ mám to šťastie, že svoje fungovanie nemusím prehodnocovať z ekonomických dôvodov.

MČ: Asi by som sa venovala interiérovému dizajnu a rekonštrukciám bytov. Aj pri takejto práci môže byť človek kreatívny a aj sa chytiť nejakej remeselnej práce.

Čo čítaš?

DT: Tibetskú knihu o živote a smrti. A viacero kníh o starej Číne. Soft Boiled - newsletter výtvarníčky Kataríny Poliačikovej. Mária Ferenčuhová - Černozem.

NŠ: Práve sa chystám čítať Elenu Ferrante Klamársky život dospelých a Nespútaná od Glennon Doyleovej.                                                                                                                                            

MČ: Knihu Teorie podivnosti od Pavly Horákovej, čo je česká novodobá beletria, citlivé, vnímavé a trochu aj humorné čítanie, A technique for producing ideas od Jamesa Webba Younga, keďže procesy zrodu ideí sú mojím záujmom štúdia ako súčasť mojej profesie a Temný les od čínskeho autora Liou Cch’-sina. Je to sci-fi, ktoré ma prekvapilo svojou invenčnosťou, krásny útek do iných dimenzií.

Akú krajinu plánuješ navštíviť a prečo? 

DT: Nórsko. Lebo sa tam cítim veľmi povedome a blízko.. Akoby tam veci boli z materiálu, ktorý poznám. Vzduch, tráva, chodník, svetlo.

NŠ: Japonsko! Japonsko preto, že je to pre mňa krajina plná výtvarnej inšpirácie. Všetko je tam pre mňa estetické, detail je dôležitý. V minimalistickom dizajne je vypovedané všetko. Dizajn je všade, či sú to krásne záhrady, jedlo, šaty, líčenie, ulice, obchody, história aj moderný štýl.  Je to krásna rôznorodá krajina a fascinujúci ľudia. Už som tam raz s manželom bola a bola som očarená a túžim sa tam raz vrátiť.

MČ: Momentálne sú všetky plány na cestovanie zamrznuté, ale raz by som chcela navštíviť Island. Priťahuje ma svojou prírodnou drsnosťou, ktorá vo mne evokuje ten dobrý pocit prázdnoty. Niečo ako meditácia. A samozrejme je odtiaľ mnoho dobrých hudobnýchkapiel.

https://www.instagram.com/atelier_oval/

Téma Udalosti Ocenenia Knihy Rozhovory Zbierky Užitočné
Dizajnéri Štúdiá Newsletter